Baníctvo

V okolí Banskej Štiavnice sa povrchovo dorábalo zlato a striebro už za čias Keltov, ktorí obchodovali s drahými kovmi a vedeli ich spracovať. Nález striebornej mince audoleontského typu, zakreslenej v mestskej knihe v 18. storočí z obdobia 2.-3.storočia pred Kristom dokazuje prítomnosť keltského osídlenia na území Starého mesta na vrchu Glanzenberg. Kelti poznali technológiu úpravy povrchovej rudy, striebra a zlata, ktoré získavali baníckym spôsobom. Razili z nich mince a zhotovovali šperky.

V období 10.storočia bola v oblasti Banskej Štiavnice už významná ťažba striebra a zlata. Zachoval sa záznam z r. 963 o príchode českých baníkov do Banskej Štiavnice. Produkciu zlata a striebra do 11.storočia možno pokladať za veľmi zaujímavú vzhľadom na vysoký obsah kovov v povrchových častiach ložísk a ľahkú prístupnosť rúd. Striebro sa už vtedy vyvážalo do Kyjevskej Rusi. Veľké dobývky boli v bohatých povrchových východoch medzi žilami Baumgartner a Goldfahrtner v Banskej Belej, v Jergištôlnianskej doline na žile Terézia, na tej istej žile aj pod Otergrundom a v klingerskej doline v závode 7 Gruben / Sedem baní/,  pod Starým mestom na žile Špitaler, na Siglisbergu na žile Bieber a tak isto na žile Gruner.

Začiatok 12. storočia sa nazýva aj slovenskou etapou, kvôli priaznivým podmienkam dobývania a jednoduchej úprave oxidačných častí ložísk. Na tradíciu dolovania a intenzívnejšiu ťažbu rúd v tejto oblasti poukazuje písomný údaj z r.1156, v ktorom sa územie nazýva zemou baníkov- terra banensium.  Správy o bohatých ložiskách v oblasti Bane prilákali prvých nemeckých osadníkov, ktorý postupne prevzali nielen vedenie baní, ale vďaka rozsiahlym privilégiám aj správu obcí. Zachované dokumenty z obdobia r. 1224 -1230 svedčia o budovaní novej osady , ktorá mala už dva veľké románske kostoly, nemocnicu a starobinec pre baníkov. Nemci zlepšili prácu želiezkom a kladivom a zaviedli profesie robotníkov. Rozmach baní prináša zmenu osady na mesto, ktoré v r. 1238 dostáva od kráľa Bélu IV. mestské výsady a banské právo. Názov baňa nemecké vedenie nahradilo slovom berg, odtiaľ aj niektoré názvy baní – Glanzenberg, Grunenberg, Siglisberg. Význam baníctva je zdôraznený aj v pečati mesta z roku 1275, kde erb mesta okrem hradieb obsahuje banícke nástroje želiezko a kladivo.

V 14. storočí sa objavil veľký nepriateľ baníkov – banská voda. Napriek prosperite baníctva vo všetkých ťažiarstvach začala voda rozhodovať o postupe prác. Niektoré bane boli zaplavené a nepodarilo sa z nich vyčerpať vodu, a tak mnohí ťažiari museli bane zatvoriť.

V každom banskom meste podľa nariadenia kráľa Karola Róberta postavili kráľovský dom – Kammerhof, v ktorom sídlil komorský gróf. Ťažiari boli povinní zamieňať zlato a striebro v Kammerhofe a komorský gróf bol jediný oprávnený stanovovať rýdzosť kovov. 7.apríla 1388 sa konala v Banskej Štiavnici zakladajúca schôdza Zväzu stredoslovenských banských miest, ktorý mal za úlohu spoločné riešenie problémov banských miest.

15. storočie prinieslo mestu rušné časy požiarov a mocenských bitiek o uhorský trón, zničenie Starého mesta zavŕšilo rozsiahle zemetrasenie v r. 1443. Samostatným banským mestom sa stala Banská Belá v r. 1453, ale jej sláva po viacerých zatopeniach hlavnej dobývky v r. 1383 a r. 1474, sa už nikdy nevrátila. Aj napriek mnohým snahám a nemalým finančným prostriedkom, ktoré vynaložili na jej obnovu. O samostatnosť sa snažila aj Hodruša. Baníctvo tu bolo výnosné, terén umožňoval dobré odvodňovanie a rýchle postupovanie do hĺbky, preto v r.1494 založili novú dedičnú štôlňu, dnešnú Hodrušskú dedičnú štôlňu.

Rozširovali sa aj bane v Banskej Štiavnici. V centrálnej časti založili dedičnú štôlňu Glanzenberg, pod Ottergrundom bolo viacero štôlní ako samostatný ťažiaci závod s vlastnými úpravníckymi a hutníckymi objektmi. Dedičnou štôlňou sa stala aj štôlňa Klinger, ktorá slúžila ešte aj v 20. storočí. O tom, že baníctvo  koncom 15. storočia bolo v rozkvete svedčí aj stavba piateho veľkého kostola, zasväteného Sv. Kataríne, patrónke baníkov. Veľkým prínosom rozvoja baníctva bol Baltazár Stechl, ktorý vedel ovplyvniť panovníkov a vybavil viacero výhod pre baníkov. Dosiahol u kráľa Mateja Korvína v r.1470 oslobodenie mesta od daní, u kráľa Vladislava II. v r.1496 povolenie rúbať drevo mimo oblasti štiavnických lesov. Tak isto v r.1504 na jeho podnet bola v Banskej Štiavnici zriadená skúšobňa kovov pre ťažiarov, ktorej vedúcim sa stal Stechl.

Začiatkom 16. storočia bolo v okolí Banskej Štiavnice 426 samostatných ťažiarstiev. V Banskej Belej ich bolo 13, v Banskej Štiavnici 141, v Hodruši 136, v Štiavnických Baniach 52, vo Vyhniach 84. Olovenú baňu pod Starým mestom podfárali dedičnou štôlňou Glanzenberg a v banskom úseku Michal založili pracoviská aj na žilách Bieber a Terézia. Rozvoj baníctva vo veľkej miere ovplyvňovalo stredisko Rosselovho ťažiarstva a vďaka svojim ziskom pomohlo na viacerých miestach rozvinúť úspešnú ťažbu. Okolo banských zariadení vybudovali rozsiahle banské osídlenie, ktorého pomenovanie Resla zostalo až dodnes. V južnom banskom revíre sa činnosť aktivizovala vo Fuchslochu a v Siglisbergu. V r. 1587 založili vo Fuchslochu samostatnú erárnu banskú správu, ktorá preberala podiely od slabších ťažiarov. Najväčší ťažiari sa spájali do spoločností. Kuksári dedičnej štôlne Bieber / Kheffer, Heckhl, Moldner, Maruš, Saly/ sa v r. 1560 spojili s ťažiarstvom Stredného Fuchslochu / Rubigall, Pastier, Oder, Schlach/. O 11 rokov neskôr technicko-ekonomické problémy prinútili silné ťažiarstvá založiť moderný priemyselný podnik – Ťažiarstvo Brenner.

Technika práce sa menila zlepšovaním prepravy v baniach. Horninu najprv dopravovali vo vakoch na chrbtoch, potom ťahali na zvlačiach, neskôr používali debny na kolieskach a potom prevzali z Tirolska vozíky, ktoré upravili na podmienky štiavnických baní, tzv. štiavnické banské vozíky nazývané aj uhorské. Vertikálnu prepravu zabezpečovali pomocou jednoduchého zariadenia rumpál, neskôr používali šľapacie koleso, konský gápeľ alebo vodné koleso. Bola potrebná vodná energia a tak začali budovať umelé vodné nádrže.  V období 1500-1638 existovali len 4 vodné nádrže /Veľká Vodárenská, Malá Vodárenská, Brennerštôlnianska, Evička/. Vodu čerpali nádobou na lane, vetranie bolo prirodzené, alebo používali fúkače. Osvetlenie prešlo od primitívnych lúčov a fakieľ k olejovým kahancom. Vývoj baníctva si vyžiadal aj určitú špecializáciu robotníkov. Vznikli profesie ako haviari-lamači /rozpojovali horninu/ , pratači /nakladali horninu do dopravných nádob/ a behači /dopravovali horninu na miesto určenia/. Zvláštne čaty zabezpečovali čerpanie vôd. Špecializovaní pracovníci sa zaoberali úpravou rúd a ich zhutňovaním. Samostatní remeselníci pripravovali náradie, stroje a stavby pre prevádzky. Banský majster a jeho pomocníci zabezpečovali kontrolu a prevádzku baní, hút a úpravní.

Erár postupne preberal čoraz viac baní od drobných ťažiarov, ktorí nevládali udržať banskú ťažbu finančne. V r. 1598 začal svoju pôsobnosť prvý komorský gróf  Dávid Haag, ako predstaviteľ hlavného centrálneho vedenia, hlavného komorsko-grófskeho úradu. Hlavný komorský gróf  bol na čele baníctva, hutníctva a mincovníctva v siedmych stredoslovenských mestách. Podliehali mu aj lesy a uhliarstvo, spravoval panstvá, zámky a ostatné majetky patriace eráru.

V 17. storočí vzniká samostatná banská správa, pre bane patriace eráru, tzv. Banská správa na Vindšachte. Banské súdnictvo v banských mestách predstavovali banskí majstri, podliehali mestským radám a  boli dosadzovaní mestom, no panovníci sa snažili ich nahradiť banskými sudcami menovanými panovníkom. V r. 1675 bol v Banskej Štiavnici menovaný banský sudca, ktorému podliehali štyria asesori – dvaja zo strany komory a dvaja menovaní mestom. Hoci v 17. a začiatkom 18.storočia bola Banská Štiavnica ťažko skúšaná – Turecké výpady, protihabsburské šľachtické povstania, morová epidémia v r.1709-1710, ktorej padlo za obeť asi 6 tisíc ľudí, predsa banskoštiavnické baníctvo stále napredovalo. Lacná pracovná sila a erár ako najväčší banský podnikateľ, ktorý mohol investovať do ťažby väčšie finančné prostriedky, k tomu prispievali. Rok 1690 bol najbohatším rokom banskoštiavnickej  baníckej oblasti, keď sa v hutách vyrobilo 29 tisíc kg striebra a 605 kg zlata, najviac počas celej životnosti banskoštiavnických baní. Ťažba rúd sa posúvala stále hlbšie, banské práce sa stávali technicky náročnejšími, boli potrebné systematickejšie dobývacie techniky a zložitejšie úpravnícke a hutnícke postupy. Hornina  sa ešte stále rozpojovala ručne, výnimočne pomocou ohňa. 8.februára 1627 Gašpar Weindl z Tirolska uskutočnil prvý podzemný banský odstrel na svete čiernym strelným prachom v podzemí závodu Horná Bieberova štôlňa. Trhacie práce sa rýchlo rozšírili aj v iných rudných revíroch. Začali sa tiež používať ručné vrtáky. Banské vody čerpali na úroveň dedičných štôlní a odtiaľ na povrch vedrami, koženými vrecami a piestovými čerpadlami. Prvá zmienka o piestových čerpadlách je z r. 1604 v Brennerovom ťažiarstve. Tam bol prvýkrát v r.1619 použitý aj konský gápeľ na pohon piestových čerpadiel. Ľudská a konská sila však nepostačovala zvyšujúcim sa potrebám pre stále hlbšie fáranie v baniach. Väčší dôraz sa začal klásť na zdokonaľovanie konštrukcie gápľov a na využitie vodnej energie.

Začiatkom 18.storočia, v r. 1700-1701 postavil hlavný strojný majster Adam Unger čerpací stroj poháňaný vodným kolesom. Zaplavovanie štôlní vodou bolo čoraz väčším problémom a hrozilo zatváranie baní. O ich záchranu sa pričinil strojný majster Matej Kornel Hell. Skonštruoval vodné čerpadlá v šachte Magdaléna na Vindšachte a na Hornej Bieberovej štôlni. Vývoj si vyžiadal lepšie a dokonalejšie spracovanie rúd. Začala sa používať metóda úpravy v stupách, ktorá patrila k najdôležitejším úpravníckym procesom pri štiavnických rudách. Vzrastajúca potreba väčšieho množstva pohonnej vody si vyžiadala rozšíriť sieť umelých vodných nádrží – tajchov, ktoré zabezpečovali energiu na pohon banských strojov, vodočerpacích, ťažných i úpravníckych zariadení a hút. Tento dômyselný vodohospodársky systém umelých vodných nádrží, napájaných a navzájom pospájaných zbernými, spojovacími a náhonovými jarkami, nielenže zachránil banskoštiavnické baníctvo, ale na jeho energetickej základni sa vyvinula banská čerpacia technika, ktorá bola vzorom aj pre iné banské revíry na svete. Na jeho budovaní mali veľký podiel dve významné osobnosti, strojný majster M.K.Hell a  Samuel Mikovíni, ktorý bol vymenovaný v r.1735 za cisársko-kráľovského geometra a prvého profesora baníckej školy so sídlom v Štiavnických Baniach. Koncom 18.stor. sa o výstavbu ďalších nádrží pričinil hlavný   strojný majster  Jozef Karol Hell, ktorý v    r. 1738 postavil prvé vahadlové čerpacie stroje. J.K.Hell uviedol do prevádzky v r.1755 svoj vynález – Hellov vzduchový čerpací stroj, kde na pohon okrem vody použil úplne nový prvok -stlačený vzduch. Stroj mal revolučnú konštrukciu a predbehol svoju dobu. Napriek tomu sa vo veľkej miere využívali atmosferické parné /ohňové/ čerpacie stroje. V banskoštiavnickom revíre ich bolo postavených najviac v Európe a boli vyrobené celé na Slovensku. Koncom 18.stor. sa však začínajú používať úspornejšie Hellove vodnostĺpcové stroje. Boli moderné, hospodárne, spoľahlivé a nenáročné na údržbu.

 Začiatkom 19.storočia ich zdokonalil profesor banskoštiavnickej banskej akadémie Jozef Schitko. Úpravníctvo rúd v priebehu 18. a 19. storočia dosiahlo v Banskej Štiavnici vysokú technickú úroveň. Vo svojich správach viacerí odborníci a zahraniční cestovatelia zaraďujú Banskú Štiavnicu medzi mestá s vynikajúcou technikou a technológiou úpravníctva rúd. S rozvojom mechanizácie a zavádzaním rôznych energetických strojov prebiehali na prelome 19. a 20. storočia v Banskej Štiavnici rozsiahle rekonštrukcie úpravníckych závodov a dochádzalo ku centralizácii stúp. Z dôvodu vyhorenia mestskej stupy v Banskej Štiavnici bolo potrebné vybudovať novú- centrálnu. Centrálna stupa bola uvedená do prevádzky r. 1918. Nová technológia a technické zariadenie umožňovalo spracovávať súbežne dva druhy rúd. Centrálna stupa Šándorka predstavovala jednu z najmodernejších gravitačných úpravní v Uhorsku.

Začiatok 20. storočia prináša nové usporiadanie banských závodov, boli zriadené dva banské závody v Banskej Štiavnici a dva v Hodruši. V r. 1923-1930 v dôsledku rekonštrukcie čiastočne pozastavené banské a hutnícke prevádzky.  Vodné nádrže väčšinou stratili pôvodný význam, prestali zabezpečovať energetickú vodu a začali slúžiť rybárom a turistom. Po II. sv.vojne bola ťažba obnovená v r.1946, keď bol zriadený národný podnik Rudné bane a huty na farbené kovy so sídlom v Banskej Bystrici. V Banskej Štiavnici mal podnik dva závody, baňu a hutu, hodrušské bane sa stali samostatným závodom. V 60-tych rokoch 20.storočia sa na základe overených rudných zásob banskoštiavnický závod dostal do skupiny banských závodov, v ktorých sa malo naďalej ťažiť a boli zrekonštruované. Ako náhradný program v zrušených prevádzkach sa začalo so strojárskou výrobou a výrobou tepelno-izolačných materiálov. V období r.1946-1993 sa ťažili v banskoštiavnickej oblasti polymetalické rudy s obsahom olova, zinku, medi, striebra a zlata. V najväčšom tempe rozvoja závodu pracovalo v oblasti baníctva, geologického prieskumu, hutníctva a výstavby baní v meste 1500-1600 pracovníkov. Po r.1989 zosilneli hlasy proti vysokým výrobným nákladom v rudnom baníctve a na základe uznesenia vlády z r. 1990,1991 o koncepcii využitia vybraných nerastných surovín v SR, mali bane v Banskej Štiavnici do r.1995 utlmiť ťažbu a uskutočniť likvidáciu nepotrebných banských priestorov a zariadení. Zároveň sa mal do r.1995 uskutočniť prieskum zlato-strieborných rúd a dovtedy dobývať bohaté polymetalické rudy. Š. p. Rudné bane však túto možnosť nevyužil a zastavil banskú prevádzku. V r.1992 prechádzajú bane do súkromných rúk a firma Hell, s.r.o. pokračuje s ťažbou do r. 1993.

Od roku 1869, keď sa objavila prvýkrát hospodárska strata pri výrobe kovov, sa šesťkrát vážne rozhodovalo o situácii baní. Dovtedy závery hospodárskych správ vyústili v prospech zachovania banskej výroby. V r. 1994 sa bez akýchkoľvek podrobných analýz pristúpilo k likvidácii podniku, a tak sľubný program pre bane a mesto skončil a zaniklo aj priemyselné odvetvie, ktoré dalo vznik mestu a zabezpečovalo jeho rozvoj.

Spracované podľa knihy Banská Štiavnica – Svedectvo času, autor: M.Lichner a kol., ďalšie informácie nájdete na: www.prvybanickyspolok.sk