Pochádza z roku 1217. Z listiny uhorského panovníka Ondreja II. sa dozvedáme, že z Banskej Štiavnice mal príjem okolo 75 kg striebra ročne.
V roku 1275 vydala mestská kancelária listinu, kde je uvedený richtár Halmanus a 12 prísažných mešťanov Bane – Banskej Štiavnice. Listina je najstaršou listinou vydanou mestskou kanceláriou na Slovensku, má najstaršie zobrazenie mestského erbu v rámci kráľovstva a pečať s baníckymi znakmi je najstaršou svojho druhu v Európe.
V roku 1442 bolo mesto prepadnuté vojskom jágerského biskupa Šimona Rozgoňa. Mesto prepadli, množstvo ľudí povraždili, v plameňoch veľkého požiaru sa stratila časť histórie. V turičnom období nasledujúceho roka Štiavnicu a Kremnicu postihlo ešte silné zemetrasenie.
Horná Bieber dedičná štôlňa, bol najvýznamnejší banský erár kde sa vyťažilo najviac zlata a striebra na svete K podniku sa viaže aj viacero prvenstiev. R. 1604 sa tu prvý raz požili piestové čerpadlá, r. 1619 prvé čerpadlá poháňané konskou silou a r. 1625 prvý čerpací stroj s kývavým pákovým prevodom. R. 1627 sa pri razení prekopu Daniel prvýkrát na svete použil čierny trhací prach na rozpojovanie horniny Gašparom Weindlom.
V roku 1690 sa v hutách banskoštiavnickej oblasti vyrobilo 29 tisíc kg striebra a 605 kg zlata.
Manžel cisárovnej Márie Terézie, František Štefan Lotrinský, navštívil v júni 1751 Banskú Štiavnicu, Kremnicu a ďalšie lokality v ich bezprostrednej blízkosti. Návštevu zopakovali v júli 1764 deti panovníkov, budúci cisári Jozef a Leopold a ich nastávajúci švagor, sasko-tešínsky vojvoda, princ Albert.
Cisárovná Mária Terézia prijala návrh Jána Tadeáša Peithnera a rozhodnutím z 13. decembra 1762 nariadila zriadiť školu. Bola to prvá vysoká škola technického charakteru na svete a Banská Štiavnica sa stala centrom rozvoja banskej vedy a techniky v Európe. Prvá prednáška na Baníckej akadémii odznela 1. októbra 1764. S menami profesorov tejto školy sú spojené mnohé európske, ba aj svetové prvenstvá v oblasti vedy a techniky. Banícka akadémia sa neskôr zlúčila s Lesníckym inštitútom a tak vznikla Banícka a lesnícka akadémia v Banskej Štiavnici. Akadémia vyškolila množstvo banských odborníkov, ktorí sa podieľali na zavádzaní nových metód a postupov pri ťažbe rúd prakticky na celom svete.
28.10.1948 bola otvorená premávka na Trati mládeže z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice na ktorej pracovalo 47 162 mladých ľudí z ČSR, Francúzka, Bulharska, Albánska, Poľska, Ukrajiny, Rakúska, Maďarska, Nórska, Alžírska, Anglicka a Indie.
Slovenská vláda 22.2.1978 prijala historické uznesenie č.58/1978 na záchranu a ďalší rozvoj Banskej Štiavnice. Význam vládneho dokumentu spočíval v tom, že úlohy ochrany a rozvoja mesta sa začali chápať komplexne.
Banská Štiavnica a technické pamiatky v jej okolí bola 11.12.1993 v kolumbijskej Cartagéne pod položkou 400 zapísaná do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva.
Chránená krajinná oblasť Štiavnické vrchy sa rozprestiera v okresoch Banská Štiavnica, Žiar nad Hronom, Žarnovica, Zvolen, Levice a Krupina. Dôvodom vyhlásenia Štiavnických vrchov za chránené územie bolo viac:
Z geologického hľadiska budujú Štiavnické vrchy andezity, ryolity, brekcie a tufy. Územie je bohaté na výskyt minerálov. Na rudnom poli v okolí Banskej Štiavnice bolo opísaných vyše 120 rudných žíl, ktoré obshujú okolo 140 druhov a odrôd minerálov. Pestré geologické zloženie sa odráža i v pestrosti miestneho reliéfu. Prevažuje vrchovinový a hornatinový rázsochovitý reliéf, nižšie s prechodom do rezanej pahorkatiny. Toto geologické podložie spolu so svojráznou geomorfologickou stavbou a polohou na rozhraní rozdielnych klimatických typov umožnilo vývoj druhovo rozmanitých rastlína živočíchov. Zachovali sa tu aj napriek intenzívnemu využívaniu územia.
Sitno je najvyšším vrchom Štiavnických vrchov a predstavuje výraznú krajinnú dominantu. Z jeho vrcholu je široký kruhový výhľad. Strmé skalné steny z andezitu chránia vrchol z troch strán. Sitno je charakteristické jedinečným striedaním panónskej a karpatskej flóry. Je miestom výskytu viacerých chránených druhov rastlinstva a živočíšstva. Samotný vrchol bol osídlený už v období praveku. Počas archeologických prác tu bolo odkryté mohutné lužické hradisko. Neskôr vzniknutý stredoveký hrad patril Koháryovcom, neskôr Coburgovcom. Oblasť Sitna je považovaná za kolísku európskej turistiky v stredných polohách. Na vrchole Sitna je v mesiacoch máj až september v prevádzke rozhľadňa, ktorá zároveň plní funkciu informačného strediska. V rozhľadni je umiestnená miniexpozícia CHKO. Turistická chata Andreja Kmeťa je stále v rekonštrukcii.
Záhradu o rozlohe 3,5 ha vysadili v rokoch 1838 – 1861. Na jej výsadbe a zveľaďovaní sa podieľali vysokoškolskí profesori, najmä R. Feistmantel, K. Wagner, F. Illés, Ľ. Fekete, E. Vadas. Záhrada je rozdelená na dve časti cestou. V oboch častiach záhrady je vysadených okolo 250 rôznych domácich a cudzokrajných drevín. Ojedinelými druhmi v našom klimatickom pásme sú sekvoja mamutia, céder libanonský, céder atlantický, kôrovník amurský, kryptoméria japonská a ďaľšie.
Prírodná rezervácia na svahu Kamennej nad obcou Vyhne. Dôvodom ochrany je plošne najväčšie kamenné more vulkanitov Karpát na Slovensku, vytvoreného rozpadom ryolitového prúdu pri veľmi nízkych teplotách.
Založil ho v roku 1900 asistent na Baníckej a lesníckej akadémii J.Tužoň na ploche 7,73 ha. Arborétum je rozdelené na 350 plôch o veľkosti 15×15 m. Na tejto ploche bolo vysadených 282 druhov drevín hlavne zo Severnej Ameriky.