Miestne časti

Z literatúry:

Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1977 – 1978 (Podsitnianska):
V roku 1960 vznikla obec Podsitnianska zlúčením Sitnianskej s osadou Banskej Štiavnice – Štefultovom.
550 m n.m. Sitnianska, 590 m n.m. Štefultov, 470 – 861 m n.m. v chotári. Podsitnianska leží uprostred Štiavnických vrchov v dolinke zdrojnice potoka Štiavnica (domácemu obyvateľstvu známemu ako Štefultovský potok). Juhozápadnú časť chotára v masíve Sitna a severovýchodnú časť na odlesnenej kotlinovej pahorkatine tvoria treťohorné andezity a ich pyroklastiká. Má hnedné lesné pôdy.
Obec Sitnianska vznikla ako podhradie hradu Sitno v 2. polovici 16. storočia. Prvýkrát sa spomína  v roku 1415 ako Alsostephelfalwa (Dolný Štefultov). Patrila panstvu Sitno. V roku 1715 mala so Štefultovom 15 domácností, v roku 1828 47 domov a 286 obyvateľov. Za 1. ČSR pracovala väčšina obyvateľov v banskom priemysle a podnikoch v Banskej Štiavnici.

Banská Štiavnica. Grega, V. – Vozár, Jozef; 1964 (Podsitnianska):
Od šachty František odbočuje cesta do Podsitnianskej. Pôvodne to boli prvé dve samostané obce, Sitnianska a Štefultov. Sitnianska patrila k sitnianskemu panstvu, Štefultov bol predmestím Banskej Štiavnice a k nej aj patril. Obce sa delili len potokom. Štefultov bol prevažne banícka osada. V jej blízkosti prechádzala žila Štefan a žila Grüner, ktoré sa dobývali viacerými banskými dielami. Štôlňa “Kornberg”, ktorá sa neskôr používala ako dedičná, bola prepožičaná už r. 1584. Zo šachiet bola najvýznamnejšia šachta Štefan, hlboká 315 m od povrchu, šachta Mária, hlboká 416 m a iné. Najväčším banským podnikom v Štefultove bolo ťažiarstvo “Friedenfeld”, ktoré prevzal neskôr erár. Neskorobarokový jednoloďový kostol s klasicistickými prvkami bol postavený v r. 1799. Vnútorné zariadenie kostola je pôvodné, neskorobarokový jednoloďový kostol s klasicistickými prvkami bol postavený v r. 1799. Vnútorné zariadenie kostola je pôvodné, neskorobarokové.

V minulosti bol Štefultov samostatnou obcou. Prvá písomná zmienka je v listine z roku 1514 (listinne neoverený rok 1329 Stepklehota uvádza Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Veda SAV Bratislava 1977, s.410*). Erb bývalej samostatnej obce tvoria dve skrížené banícke kladivká, prekrížené hutníckou rázsochou, v dolnom výseku skrížených porísk sa nachádza šesťcípa hviezda.

História Štefultova a Sitnianskej*:

(História Štefultova a Sitnianskej sa prelína, pôvodne vystupovali ako samostatné obce. Čas, bezprostredná blízskosť a správne zmeny v roku 1960  ich spojili v jednu obec, zvanú Podsitnianska. Dnes vystupujú Štefultov i Sitnianska ako miestne časti mesta Banská Štiavnica. Vypracovanú históriu a ďalšie informácie poskytol Juraj Foltán.)

Prvá písomná zmienka o Sitnianskej a nepriamo o Štefultove pochádza z r. 1415. Sitnianska sa vyvíala ako súčasť hradného panstva Litava – Čabraď.

V období stredoveku mal Štefultov iné postavenie ako Sitnianska. Na rozdiel od Sitnianskej sa vyvíjal ako súčasť mesta Banskej Štiavnice, ako jej mestská štvrť, ktorá mala vlastného štvrťmajstera. Systém štvrtí pretrval od stredoveku až po r. 1980.

Poľnohospodárstvo na Štefultove sa postupne dostávalo do úzadia, prevahu nadobudlo baníctvo a zvlášť úpravníctvo, okrem toho sa tu rozvíjali rôzne remeslá. Štefultov sa svojou polohou a prírodnými danosťami vodných tokov zaradil k najvýznamnejším strediskám úpravníctva. Na jeho území sa hlavne v 18. storočí dobudoval vyspelý systém splavov, stúp a mlynov.

Sitnianska ako poddanská dedina panstiev Čabraď a Sitno mávala na čele voleného richtára a štyroch prísažných (boženíkov). Odlišovala sa čiastočne sociálnym rozvrstvením obyvateľstva (sedliaci, želiari, podželiari), povinnosťami voči panstvu, súdnou právomocou panstva voči jej obyvateľom.

Koncom októbra 1566 napadli Turci Iliju a Sitniansku, 25 obyvateľov odvliekli do zajatia, pričom v Iliji podpálili niekoľko domov. Na sviatok sv. Mikuláša r. 1571 vtrhli na Štefultov, kde podpálili domy a 40 obyvateľov zajali.

Po týchto udalostiach sa začal budovať dômyselnejší systém obrany, podrobné údaje však k nemu nie sú zachované. V záznamoch pozemkovej knihy Banskej Štiavnice z r. 1751 sa nachádzajú stručné údaje o bašte, ležiacej naproti domu Krausa. Aj v súpise domov Štefultova z r. 1784 je medzi 434 domami ako 418-ty objekt zaznamenaná obranná bašta.

Štefultov bol v 18. storočí dôležitou súčasťou hospodárstva mesta. Prežil obdobie rozkvetu baníctva, podmieňujúceho rozvoj kultúrneho a duchovného života. Na Štefultove sa tiež zaznamenal nárast počtu obyvateľstva. Sitnianska si naďalej zachovala prevažne poľnohospodársky charakter s rozvinutým domácim remeslom. Od roku 1747 dovolilo Sitnianske panstvo konať trh v strede týždňa na Sitnianskej.

V roku 1784 sa zriadila štefultovská farnosť, čo značne vplývalo na spoločný duchovný vývoj oboch lokalít (Štefultova a Sitnianskej) no aj naďalej mali svôj rozdielny majetkovo-právny a správny vývoj.

V roku 1960 vznikla zlúčením Sitnianskej a Štefultova obec Podsitnianska, ktorá existovala až do 1.1.1971. Po tomto dátume Sitnianska aj Štefultov sú súčasťou mesta Banská Štiavnica ako jej miestne časti.

Tajchy*:

• Dolný vindšachtský tajch (Suchý tajch)
• Komorovské (Komorské) tajchy
• vodná nádrž Kornberg – dnes už neexistujúca vodná nádrž

Banské šachty*:

Štefan, Ján, Ignác (na Sitnianskej), Albert, Maximilián, Anna, Mária, František

Dedičné štôlne*:

• S územím Štefultova sa spájajú štyri dedičné štôlne. Najvýznamnejšou z nich, ktorej ústie sa nachádza pod Suchým tajchom bola dedičná Horná Bieberova štôlňa. Vo vzdialenosti 1600 m od ústia štôlne je vyrytý letopočet 1400. V 18. storočí ju nazývali aj matkou všetkých baní, pretože sa tu vyťažilo toľko striebra a zlata ako zo žiadnej inej bane na svete. Štôlňa je nazvaná po zámožnej štiavnickej rodine, ktorá žila v Banskej Štiavnici v 15. storočí. Celková dĺžka aj s príslušnými slednými chodbami dosiahla 5 670 m. Podľa dedičnej štôlne bol nazvaný najvýznamnejší erárny banský podnik v banskoštiavnickej oblasti – Horná (Hlavná) Bieber štôlňa. V r. 2003 bolo jej ústie zrekonštruované.
• Druhou dedičnou štôlňou na území Štefultova bola dedičná štôlňa Kornberg. Prvá zmienka o nej je z roku 1584, zrekonštruoavné ústie v roku 2012.
• V roku 1612 vyhlásil banský súd na základe predložených dokumentov aj štôlňu Ondrej za dedičnú štôlňu.
• V roku 1587 prepožičal Banský súd v Banskej Štiavnici ťažiarstvu Brenner dedičnú štôlňu Matej.

Sakrálne pamiatky:

Kostol sv. Anny: Rímsko-katolícky farský kostol sv. Anny v Štefultove bol postavený v rokoch 1797 – 1799, Vysvätený (benedikovaný) bol Jurajom Kellerom 17. novembra 1799. Kaplnka sv. Ondreja situovaná v severozápadnej časti Štefultova je nazývaná „Vlachová“. Vybudovaná bola koncom 15. storočia. Kríže – božie muky a prícestné kaplnky: Na krížnych cestách a pri banských dielach naši predkovia osadili kríže, aby sa pri nich mohli na chvíľu pomodliť. Či už to bolo pred alebo po dlhej ceste, namáhavej práci v bani alebo na poli. Vo farnosti sa dnes nachádza 14 drevených a 4 kamenné kríže. K tomuto číslo možno pripočítať aj 9 ostatných duchovných diel ako sú kaplnky a sochy. Okrem toho mnohí vo svojich domoch majú vytvorené niky na osadenie plastiky alebo obrazu patróna svojej rodiny a domu. K správe farnosti patrila aj kaplnka sv. Františka Xaverského. Stála na mieste bývalého riaditeľstva závodu Rudných Baní. Dnes budova Úradu práce sociálnych vecí a rodinny. Kaplnku zbúrali v roku 1960. Z nej sa zachoval obraz sv. Františka, socha kľačiaceho aušusníka a pár drevených lavíc. Zachované komponenty dnes tvoria inventár farského kostola. V ústnom podaní sa nám dochovala zmienka o kaplnke sv. Magdalény. Táto sa mala nachádzať pri železnom hámri na “hornom” Štefultove. Každoročne sa pri kaplnke mal uskutočňoval aj tkzv. “Magdalénsky pút”.

Zdroj: http://stefultov.fara.sk/

Turistické trasy:

Štefultovom prechádza zelená turistická značka, ktorá spája Banskú Štiavnicu s lokalitou Krížna pod Sitnom, kde sa stretávajú značky červená, modrá, zelená a žltá. Z tejto spojnice turistických trás je možné smerovať po modrej značke na vrchol Sitna, po žltej Sitno obchádzať a pokračovať na Iliju, alebo ísť hlavnou červenou značkou do Banskej Štiavnice alebo k Richňavským jazerám.

Z literatúry:

Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1977 – 1978 (Podsitnianska):
Obec je doložená 1329. V 15. storočí patrila panstvu Čabraď, od 18. storočia Coburgovcom. Začiatkom 19. storočia sa stala osadou Banskej Štiavnice. Za 1. ČSR pracovala prevažná časť obyvateľov v banskom priemysle  a v ďalších podnikoch Banskej Štiavnice. Obyvatelia sa zapojili do SNP. Fašísti umučili 24 občanov vrátane detí. Po oslobodení sa obec rozrástla na moderné sídlisko.

Pôsobenie významných osobností*:

• František Brezniansky (1878 Štefultov – 1914 Štefultov), umelecký rezbár.
• Jozef Horák (1907 Štefultov – 1974 Prešov), učiteľ a spisovateľ
• Angela Jakubisová ( 1914 Štefultov – 1991 Zvolen), herečka. Jedna zo zakladajúcich osobností Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene.
• Viliam Ladziansky (1913 Štefultov – 1992 Štefultov), banský technik, výtvarník a fotograf.
• Alojz Pachinger (1846 Štefultov – ? Timisoara), učiteľ a prírodovedec.
• Štefan Pivarči (1915 Štefultov – 1989 Štefultov), kartograf a rezbár.
• Ján Šulc (1894 Štefultov – 1974 Štefultov), rezbár.
• Ján Truchlík (1931 Štefultov – 1988 Štefultov), konzervátor, archeológ.
• Rudolf Debnárik (1908 Hodruša Hámre – 1971 Trnava), učiteľ, herec a dramatik. V rokoch 1933 až 1949 pôsobil ako učiteľ na Štefultove. Významne sa podieľal na kultúrnom dianí na obce. Režíroval a hrával divadelné predstavenia.
• Edmund Viliam Téry (1856 Beba Veche Rumunsko – 1917 Budapešť), banský lekár, organizátor turistiky. Ako banský lekár pôsobil v Štefultove v rokoch 1880-84.
• Andrej Radlinský (1817 Dolný Kubín – 1879 Kúty), kňaz. V rokoch 1842 – 1843 pôsobil ako kaplán na Štefultove. Je to významná osobnosť slovenských dejín a kultúry.
• Ľudovít Rombauer (1815 Martin –- 1884 B. Štiavnica), banský lekár. V rokoch 1866 až 1880 pôsobil ako banský lekár na Štefultove. V r. 1880 odišiel do dôchodku. Okrem praktickej medicíny sa zaoberal aj štúdiom termálnych prameňov v Sklených Tepliciach a vo Vyhniach.
• Ján Lill (1751 Smolník – 1817 Bia Mare), profesor. Pôsobil v B. Štiavnici ako profesor na Banskej Akadémii. Prispel k objaveniu rudných žíl na Štefultove a Sitnianskej.
• Jozef Martines (?), banský odborník. Autor obsiahleho rukopisu o hornobíberštôlnianskom baníctve. V správe, ktorú venoval opisu hlavných rudných žíl a banských závodov. Opísal aj žily v Štefultove a Sitnianskej. Žily Ján, Štefan a Grúner zaradil medzi osem hlavných žíl v banskoštiavnickom rudnom revíre..
• Samuel Mikovíny (1700 Ábelová – 1750 ?), matematik, kartograf, grafik, vodohospodár. Bol učencom svetového mena a svojimi vedeckými kvalitami vysoko prerástol svoju dobu. Venoval sa stavbe nových tajchov a opravoval aj všetky dovtedajšie významné vodné nádrže. Projektoval tiež desiatky zberných a náhonných jarkov. Viedol aj práce na stavbe zberných jarkov z úbočí Sitna. Projektoval alebo aspoň navrhoval projekty na opravy všetkých piargskych tajchov. Pravdepodobne projektoval aj štefultovské tajchy Kornberg a oba Komorovské tajchy.
• Jozef Oblak (1823 Karlovac – ?), banský inžinier. Zaslúžil sa o pozdvihnutie úrovne baníctva na šachte Maximilián a spracoval, resp. doplnil mapy šachty Štefan a vypracoval podrobné mapy jej obzorov.
• Jozef Artur Tiršer (1843 Spišská Nová Ves – ?), banský inžinier. Je autorom veľkého počtu máp z Banskej Štiavnice, Štiavnických Baní, Štefultova a Sitnianskej, napr. štôlne J. Nepomuckého na Sitnianskej).

Knižnica, knihy, kroniky*:

• Ignác Kolakovský SJ, prvý správca štefultovskej farnosti, založil knižnicu, ktorá sa so svojimi zachovanými 781 zväzkami radí k najcennejším v regióne. Ako jediný doposiaľ zachovaný a doteraz známy je zväzok kázní kňaza Jána Zbrankoviča z roku 1795 napísaný v bernolákovčine. Z roku 1816 sa nám zachovala prvá písomná správa o farskej knižnici, v ktorej sa píše o 712 knihách. Najstaršia kniha v tejto knižnici je z roku 1541.
• Do rukopisného oddelenia Univerzitnej knižnice v Bratislave sa dostal zo Štefultova Kresťanský katolícky kľúč z roku 1839 od autora Alojza Krista.
• Medzi vzácne knihy môžeme zaradiť aj kroniky, ktoré si na Štefultove, či Sitnianskej viedli rôzne spolky, organizácie, škola a škôlka. Tieto kroniky nám podávajú lepší obraz nielen o ich fungovaní, ale môžeme sa z nich aj veľa dozvedieť zo života obce. Žiaľ, nie všetky sa zachovali do súčasnosti, aj keď indície o tom, že existovali máme. Vlastnú knižnicu mal, napr. spolok Napred. Neskôr bola zriadená miestna ľudová knižnica s výpožičkami pre občanov v kultúrnom dome. V súčasnosti sa už nevyužíva.

Dialekt*:

Banská Štiavnica ako aj blízke okolie je známe svojím typickým tvrdým nárečím s množstvom poslovenčených slov z nemeckého a maďarského jazyka. Jedinou doteraz známou prácou k jazyku týchto miestnych častí je knižôčka Zo štefultovského a sitnianskeho slovníka, v ktorej autor Ivan Makovíny zachytáva autentické slová zo svojho okolia. Aj podľa nej môžeme vidieť isté jazykové rozdiely oproti mestskému (štiavnickému) jazyku. Aj napriek tomu, že Štefultov a Sitniansku delí len úzky potôčik, nepatrné jazykové rozdiely pravdepodne existovali aj medzi nimi (na Sitnianskej reč bola mäkkšia a používalo sa viac slovanských slov a lexém súviacich s poľnohospodárstvom).

“…Iný dosť nápadný rozdiel je v spôsobe rečí ľudí zo Sitnianskej a zo Štefultova: starší ľudia zo Sitnianskej hovoria mäkkšie než Štefultovania.” (Štefan Pachinger: Sitnianska… in Štiavničan ročník I číslo 37 Banská Štiavnica 10. mája 1936 s. 1-2)

= Späť na úvod =

* Údaje sú čerpané z:

• Štefultov a Sitnianska v minulosti. Zostavovateľ: Ivan Makovíny. ISBN 80-968614-2-2. Autori textov: Mikuláš Čelko, Mária Čelková, Juraj Foltán, Milan Hock, Eva Lovasová, Ivan Makovíny, Elena Síkorová.

• Z dejín Štefultova a Sitnianskej, ISBN 80-967488-3-1. Zostavovatelia: Elena Síkorová, Mikuláš Čelko. Autori: Janík, P.; Čelko, M.; Čelková, M.; Lovásová, E.; Foltán, J.; Labuda, J.

Pre potreby stránky www.banskastiavnica.sk texty so súhlasom autorov spracoval a upravil Juraj Foltán.

Počúvadlianske Jazero je miestnou časťou mesta Banská Štiavnica. Od mesta je vzdialená 8 km. Tvorí ju chatová osada a zástavba v okolí jazera, ktoré je umelého pôvodu (tzv. tajch). Patrí medzi najnavštevovanejšie turistické lokality. Rozprestiera sa na ploche 12 ha a je obľúbeným letným, ale aj zimným rekreačným strediskom chatárov, turistov, detských táborov a miestom kultúrnych podujatí. Zároveň je východiskom na najvyšší kopec Štiavnických vrchov – Sitno.

Tajch Počúvadlo 

Leto na Počúvadle si užíva nejedna rodina, okrem kúpania a členkovania ponúka lokalita i vodné bicykle, možnosť stravovania i občerstvenia, večer živú hudbu i pečené prasiatko. V lete býval neďaleký amfiteáter dejiskom koncertov známych interpretov na hudobnom festivale SitnoBlues.

Z literatúry:

Banská Štiavnica. Grega, V. – Vozár, Jozef; 1964:
Stavali ho v rokoch 1755 – 1779, pravdepodobne podľa projektu J. Karola Hella. Meria 12,13 ha. Dĺžka hrádze je 195 m, šírka 19 m a výška 30 m. Zberné jarky sú dlhé 15 565 m a odvodné 13 769 m. Najvyšší stav vody môže byť 10,8 m, kapacitu má 745 300 m³ vody. Od Počúvalského jazera vedie cesta do rázovitej obce Počúvadlo so zvyškami typickej ľudovej architektúry.

Vrch Sitno 

Vrch Sitno (1009 m n.m.) je turisticky významná lokalita. Okolo jazera a celého vrchu Sitno sa tiahne žltá turistická značka, ktorá vytvára okruh. Na vrchol vedú turistické trasy: od Krížnej modrá značka a od jazera Počúvadlo zelená. Výstup je nenáročný a odhodlaným turistom poskytne prekrásne výhľady na štiavnickú prírodu. Pri dobrom počasí je možné vidieť na juhu Maďarsko a Rakúsko, na severe zase pohorie Nízkych Tatier a kúsok Vysokých Tatier.

Z literatúry:

Banská Štiavnica. Grega, V. – Vozár, Jozef; 1964:
Najvyšší vrch Štiavnického pohoria. Polkruhový areál andezitových brál vytvoril prirodzené a ľahko brániteľné sídlisko, na ktorom sa usadil už človek lužickej kultúry (okolo r. 1000 p.n.l.). Hlinené i bronzové nálezy nasvedčujú o osídlení Sitna Slovanmi. Na nižšom výbežku Sitna tzv. Sitienci sa nachádzajú zrúcaniny hradu, o ktorom máme najstaršie písomné správy zo 16. storočia. Hrad bol sídlom, tzv. sitnianskeho panstva, ktoré sa neskôr presťahovalo do Antola. Archeologicky i botanicky preskúmal Sitno A. Kmeť (1841 – 1908), farár na Prenčove. Krásny výhľad lákal na Sitno aj turistov, a tak už v 60. rokoch 19. storočia vznikol turistický klub, ktorý sa od r. 1882 stal aj právne samostatným turistickým spolkom. Roku 1942 sa pod Sitnom formovala prvá partizánska skupina “Sitno”, ktorá pôsobila pod vedením Ladislava Exnára.

Obec Banky je starou banskou osadou, ktorá vznikla pri šachtách ťažiacich zlato-strieborné rudy na žilách Hoffer Ruml. Samotná obec je dodnes administratívne časťou mesta Banská Štiavnica, teda jej poslednou „vysunutou ulicou“,  akými donedávna boli aj Banská Hodruša, Štiavnické Bane alebo Vyhne.

Bančiansky tajch, ktorý bol postavený nad dedinou Banky je pomenovaný podľa banského ťažiarstva štôlne Hoffer, ktoré ho vybudovalo. Patrí do skupiny Vyhnianskych tajchov (spolu s tajchom Rozgrund a zaniknutým Teplopotockým tajchom), pretože je v povodí Vyhnianskeho potoka. Predchodcom bol vyššie umiestnený, dnes už vypustený Teplopotocký tajch. Teplopotocký tajch sa spomína ako opustený už pred rokom 1632. Projektant tajchu nie je známy, vybudovať ho dalo v druhej polovici 18. storočia ťažiarstvo štôlne Hoffer a to pravdepodobne na mieste staršej nádržky. Prvá písomná zmienka  je z roku 1770. Zemitá hrádza polmesiacovitého tvaru vyklenutá smerom do doliny sa nachádza nad samotnou obcou Banky, tak aby bolo možné čo najlepšie využiť výškový spád jej vôd na pohon vodných mlynov na rudu a stúp, čo boli vlastne drviarne a úpravne využívajúce vodnú silu. Ťažiarstvo Hoffer v roku 1858 zaniklo, tajch prestal byť udržiavaný a jeho výpustné zariadenie tiež zaniklo. Keďže tajch nebol pre prípad prietrží mračien a dlhotrvajúcich dažďov vybavený bezpečnostným prepadom, ohrozoval obec ležiacu pod ním. Problémy vyvrcholili v roku 1977, keď sa pri povodni voda preliala cez korunu hrádze a táto sa následne pretrhla. Našťastie objem tajchu nebol natoľko veľký, aby spôsobil straty na životoch.

V rokoch 1985 – 1986 bol tajch komplexne rekonštruovaný; v roku 1997 bol vyčistený od nánosov a vybudovaním vodného sklzu sa stal bezpečným. Dnes slúži na rekreačné účely obyvateľom a chalupárom z Baniek.

Zdroj: http://www.bajkomktajchom.sk/banciansky-tajch

Turistika:

Banky a Bančiansky tajch je možné prejsť príjemným turistickým okruhom so začiatkom i koncom na Červenej studni nad Banskou Štiavnicou. Samotnými Bankami prechádza priamo zelená značka.

Z literatúry:

Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1977 – 1978:
Pôvodne osada, ktorá patrila pod správu mestského magistrátu v Banskej Štiavnici. Za 1. ČSR obyvatelia pracovali ako remeselníci (mlynárstvo, debnárstvo, stolárstvo, stupy, tkáčstvo), v poľnohospodárstve a priemysle v okolí. Od roku 1960 samostatná obec. Časť chotára je od roku 1965 začlenená do ŠM v Banskej Štiavnici. Väčšina obyvateľstva pracuje v priemyselných podnikoch v Banskej Hodruši, vo Vyhniach, Banskej Štiavnici, Hliníku.
670 m n.m. stred obce, 600 – 876 m n.m. v chotári. Leží v západnej časti Štiavnických vrchov v uzávere dolinky Vyhnianskeho potoka. Chotár je hornatina z dioritov, andezitov, dacitov a ich pyroklastík. Okolo obce je odlesnený, inde sú jedlové a smerekové lesy. Má hnedé lesné, čiastočne podzolované pôdy. Južne od obce je Bančianske jazero.

Banská Štiavnica. Grega, V. – Vozár, Jozef; 1964:
Stará banícka osada ležiaca vľavo od cesty. Bane tam prekvitali najmä v 16. – 17. storočí. Administratívne patrila obec k Banskej Štiavnici. Najvýznamnejším banským podnikom bola štôlňa Hoffer známa už v 16. storočí. Roku 1768 postavil v nej Jozef Karol Hell dva vodostĺpcové ťažné stroje. V 18. storočoí patrila k závodu štôlne Hoffer šachta Terézia, Anna, Karol a Leopold. Roku 1870 bola štôlňa Hoffer už opustená a neprístupná. Medzi ďalšie významnejšie bane patrila, napr. dedičná štôlňa Birnabaum známa už zo 16. stor., šachta Ganz spomínaná už r. 1618, štôlňa Klugalbert doložená r. 1533, štôlňa Ruml, štôlňa Štefan spomínaná v prameňoch r. 1618 a ďalšie. Kostol je barokový z r. 1742, neskôr ešte upravovaný. Nad obcou je menšie jazero nazývané Bančianske alebo Hofferštolnianske. Postavilo ho pravdepodobne ťažiarstvo štôlne Hoffer v polovici 18. stor.
Časť doliny pozdola Baniek sa nazývala “Windischleuten”. Meno má asi podľa dedičnej štôlne, ktorá sa pod týmto názvom spomína ako opustená už r. 1534. Názov štôlne pochádza od slovenských baníkov, ktorí v štôlni pracovali. Mala sa tak odlíšiť od bane “Deutschleuten”, ktorá ležala na opačnej strane doliny a ktorá sa tak volala preto, že v nej pracovali Nemci. V štôlni “Windischleuten” sa pracovalo s prestávkami do roku 1851.