Pamätihodnosti mesta

• Baker Vojtech – číslo hrobu 11-12
• Kupčok Samuel – číslo hrobu 440
• Pelachy Ferencz –  číslo hrobu 438, 439
• Broszmann Eugen – číslo hrobu 436, 437
• Kuti István – číslo hrobu 465, 466
• Blattný Tibor – číslo hrobu 473, 474
• Cseh Lajos – číslo hrobu 501
• Faller Károly – číslo hrobu 497, 498
• Rennert Gyula – číslo hrobu 533
• Korbay František – číslo hrobu 516, 517
• Szitnyai Jozsef – číslo hrobu 502, 503
• Kollár Jozef – číslo hrobu 630, 631, 632
• Horák Jozef – číslo hrobu 668, 669
• Karol Zachar – číslo hrobu 747 – 748 – 749
• Cicka Viliam – číslo hrobu 315
• Dr. Liebermann Emil – číslo hrobu 774
• Wetzler Vojtech – číslo hrobu 773
• Cibulová Zuzana – číslo hrobu 790
• Cibula František – číslo hrobu 789

Číslo hrobu 11-12

Baker Vojtech

( + 30.5.1883 – † 1.3.1941 )

Vojtech Baker bol archivárom a historikom v Banskej Štiavnici. Bol rodákom z Banskej Štiavnice. Po skončení ľudovej školy študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, kde maturoval v roku 1902. vysokú školu absolvoval v Budapešti. Pre zlé finančné pomery štúdium prerušil a až v roku 1913 ukončil Filozofickú fakultu v Budapešti. V roku 1921 sa vrátil do Banskej Štiavnice, kde od 28.10.1922 pracoval ako mestský archivár. Ako archivár mesta spracoval, získal a zachránil mnohé cenné písomnosti. Žiadal tiež vrátenie archívnych materiálov, ktoré boli odvezené z Banskej Štiavnici v roku 1918 do Budapešti. Usporiadal muzeálne zbierky a zostavil expozíciu, ktorá sa stala základom novovytvoreného Mestského múzea v Banskej Štiavnici. Jedným z prvých návštevníkov múzea bol prvý prezident Československej republiky T. G. Masaryk, ktorý navštívil Banskú Štiavnicu 25.8.1923. v roku 1925 bol Vojtech Baker definitívne menovaný za riaditeľa Mestského múzea v Banskej Štiavnici, kde pôsobil až do svojej smrti. V roku 1925 ho Mestská rada poverila usporiadaním archívu Policajného kapitanátu v Banskej Štiavnici a v roku 1927 písaním mestskej kroniky.

Číslo hrobu 440

Kupčok Samuel Tivadar

( + 1879 – † 1967 )

Samuel Tivadar Kupčok bol lekárom a botanikom. Navštevoval základnú školu v Pukanci, potom študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici a medicínu na Lekárskej fakulte univerzity v Prahe. Lekársku prax vykonával vo Futku, isači, Bátovciach a od rok 1924 bol okresným lekárom v Banskej Štiavnici. Okrem lekárskej praxe sa zaujímal o botaniku. Záujem o botaniku v ňom vzbudil otec. Zaoberal sa najmä rodmi ostružina / Rubus/ a ruža /Rosa/. Doplňoval otcov herbár, ktorý v roku 1934 predal Národnému múzeu v Prahe. Za botanickú prácu bol odmenený cenou Matice slovenskej.

Číslo hrobu 438, 439

Pelachy Ferencz

( + 1858 – † 1925 )

Ferencz Pelachy bol banským inžinierom. V rokoch 1869 – 1877 študoval na gymnáziu a v rokoch 1877-1881 na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Pôsobil ako banský odborník v Banskej Štiavnici. Bol vedúcim závodu Pacherštôlňa a šachty František, neskôr vedúcim súkromnej bane na Magrke. V roku 1906 bol zástupcom prednostu Banského úradu v Štiavnických Baniach a v roku 1907 prednostom Banského úradu v Zlatej Idke. V roku 1912 bol menovaný banským radcom a v roku 1915 vrchným banským radcom. Potom v rokoch 1915-1925 bol referentom Štátneho banského riaditeľstva v Banskej Štiavnici. Venoval sa geológii, banskému meračstvu, mapovaniu a úprave rúd. Zaslúžil sa o zostavenie prehľadnej mapy banských polí v Magurke a v Španej Doline.

Číslo hrobu 436, 437

Broszmann Eugen

( + 29.7.1844 – † 20.5.1925 )

Eugen Broszmann bol banským inžinierom a konštruktérom banskej techniky. Študoval na reálnom gymnáziu a v rokoch 1862 – 1867 na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Spočiatku pôsobil v baniach a hutách v Krompachoch, Slovinkách, potom od roku 1867 na Strojnom inšpektoráte na Vindšachte. Je popredným odborníkom v odbore banského strojníctva. Skonštruoval pneumatické nárazové vŕtacie kladivo, ktoré patentovali aj v Nemecku a Belgicku. Zlepšil tiež záchytné zariadenia ťažných klietok, vypracoval plán na zavedenie elektrickej dopravy v šachte Ludovika v Kremnici, ktorý uviedli do prevádzky ako prvú v Uhorsku. Zaoberal sa aj konštrukciou vodnostĺpcových strojov a strojov na pletenie oceľových lán. Od roku 1872 bol členom Banskoštiavnickej lekárskej a prírodovedeckej spoločnosti. Od roku 1878 Uhorskej geologickej spoločnosti a od roku 1892 Krajinskej Uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti.

Číslo hrobu 465, 466

Kuti István

( + 1867 – † 19.4.1912 )

István Kuti bol novinárom a hlavným policajným kapitánom v Banskej Štiavnici. Narodil sa v Marosvásarhelyi. Stredoškolské a vysokoškolské štúdiá absolvovali v Cluji, kde potom vykonával funkciu podnotára. Neskôr odišiel do Banskej Štiavnice. Je zakladateľom študentského domova. V roku 1890 založil aj dielňu na výrobu chrámových zariadení a riadu, v roku 1895 bol vymenovaný za policajného kapitána a roku 1907 za hlavného policajného kapitána v Banskej Štiavnici. V rokoch 1899-1910 bol zodpovedným redaktorom týždenníka Selmeczbányai Hiradó v Banskej Štiavnici. Od roku 1895 bol členom Banskoštiavnického lekárskeho a prírodovedeckého spolku. Zomrel tragicky, spáchal samovraždu.

Číslo hrobu 473, 474

Blattný Tibor

( + 1883 – † 1969 )

Tibor Blattný bol lesným hospodárom, fytogeografom. Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Od roku 1903 pôsobil ako lesný praktikant v Banskej Bystrici, potom od roku 1906 bol ako botanik a dendrológ asistentom u profesora L. Feketeho. Súčasne bol aj vedúcim Lesnej správy v Banskej Štiavnici. Od roku 1918 bol prednostom Lesnej správy v Hronci, neskôr pracoval na najvyšších miestach správy štátnych lesov. Bol priekopníkom slovenskej fytogeografie a dendrológie, dejín lesníctva a lesníckeho archívnictva na Slovensku. Je autorom rozsiahleho diela o rozšírení stromov a krov lesníckeho významu na území Slovenska.

Číslo hrobu 501

Cseh Lajos

 ( + 28.9.1840 – † 10.4.1908 )

Lajos Cseh bol banským inžinierom a banským geológom. V rokoch 1860 – 1863 študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Potom striedavo pracoval v banských podnikoch v Banskej Štiavnici, krátku dobu viedol aj prax poslucháčov v rokoch 1898 – 1904 na akadémii, kde pôsobil aj predtým v rokoch 1866 – 1868, kedy zastupoval profesora Edeho Poschla. Venoval sa mineralógii, petrografii a ložiskovej geológii. Jeho teórie a poznatky v tejto oblasti boli uznávané doma aj v zahraničí. Vypracoval metodiku práce banského geológa, ktorú uplatnil pri geologickom mapovaní banských diel v okolí Banskej Štiavnice, vykonávanom spolu so Sándorom Gesellom a Józsefom Szabóom. V roku 1908 bol penzionovaný. Nerastné, horninové a ložiskové zbierky, ktoré zhromažďovali sa v roku 1927 stali základom geologickej expozície Štátneho banského múzea D. Štúra a dnes sú súčasťou zbierky oddelenia geológie a mineralógie SBM v Banskej Štiavnici. L. Cseh vo svojej vedeckej štúdii Banská geológia, jej sumarizácia a modernizácia okrem iného použil prvýkrát pozdrav „ Dobré šťastie“ ( Jó szerencsét ) , ktorý sa stal baníckym pozdravom.

Číslo hrobu 497, 498

Faller Károly

( + 21.5.1857 – † 30.5.1913 )

Károly Faller bol hutníckym inžinierom, odborníkom v oblasti kovov, hutníctva farebných kovov. V rokoch 1875 – 1878 vyštudoval hutníctvo na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Po skončení štúdia pracoval v rokoch 1878 – 1882 v niekoľkých podnikoch v Budapešti, Banskej Štiavnici a Tajove. V rokoch 1882 – 1891 potom pôsobil na Katedre hutníctva farebných kovov na akadémii v Banskej Štiavnici. V rokoch 1891 – 1896 bol inžinierom a neskôr hlavným inžinierom pri erárnych hutách v Rakúsku. V roku 1894 sa vrátil do Banskej Štiavnice, kde bol menovaný riadnym profesorom a vedúcim Katedry hutníctva farebných kovov na akadémii. Počas svojho pôsobenia na akadémii bol v rokoch 1889 – 1892 redaktorom vedeckého časopisu Bányászati és kohászati lapok / Banícke a hutnícke listy /.

Publikoval do 40 vedeckých štúdií a článkov. Bol odborníkom v hutníctve a v anorganickej chémii, autorom učebnice hutníctva. Zaoberal sa makroštruktúrou kovov a nerastov, vlastnosťami kovov, elektrolýzou a pod.

Číslo hrobu 533

Rennert Gyula

( + 21.3.1836 – † 21.5.1905 )

Gyula Rennert bol banským inžinierom. V rokoch 1853 – 1857 študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Po ukončení štúdia pracoval v rôznych banských závodoch na Slovensku a v Sedmohradsku ako účtovník, v rokoch 1867 – 1869 aj na Ministerstve financií v Budapešti. V rokoch 1880 – 1888 bol pokladníkom mincovne v Kremnici a v rokoch 1888 – 1889 hlavným pokladníkom banského riaditeľstva v Banskej Štiavnici. Zohral významnú úlohu pri modernizácii železiarstva v Sedmohradsku. Aktívne pôsobil na politiku bánk, aby vytvárali úvery na podporu baníckeho a hutníckeho robotníctva. Počas pôsobenia v Banskej Štiavnici bol členom pobočky Uhorskej geologickej spoločnosti.

Číslo hrobu 516, 517

Korbay František

František Korbay bol vlastivedným publicistom a úradníkom. Študoval na gymnáziu v Lučenci. Notársky náukobeh absolvoval v Banskej Bystrici. Pôsobil ako notár v Haliči, Lovinobani a Rimavskej Sobote, v rokoch bol 1923 – 1945 bol vedúcim notárom v Banskej Štiavnici. Zaslúžil sa o rozvoj kultúry ako kultúrny a osvetový pracovník v Banskej Štiavnici a okolí. Bol autorom turistických sprievodcov a štúdií o Banskej Štiavnici. V publicistike sa venoval otázkam cestovného ruchu, administratívy a financií v štátnej správe.

Číslo hrobu 502, 503

Szitnyai József

( + 1845 – † 1906 )

József Szitnyai bol advokátom a starostom mesta Banská Štiavnica. Pochádzal zo Svätého Antona. Stredné školy vyštudoval v Banskej Štiavnici, Vacove, Nagyszambate, právo vo Viedni a Budapešti. Do roku 1872 vykonával advokátsku prax, potom sa stal hlavným notárom. V roku 1895 bol zvolený za starostu mesta Banská Štiavnica. Za jeho pôsobenia mesto Banská Štiavnica zaznamenalo rozkvet. Svojim konaním chránil majetok mesta, ako aj mestských lesov. Pre mesto získal aj kúpele Vyhne. Dal usporiadať mestský archív a jeho zásluhou bolo sprístupnené Mestské múzeum na Starom zámku. Jeho heslom bolo : „ Všetko pre mesto, nič pre seba“. Szitnyai József nesúhlasil s odsťahovaním Vysokej školy baníckej a lesníckej a konal tak, aby táto inštitúcia naďalej sídlila v Banskej Štiavnici. Aktívne sa zúčastňoval verejného života, zakladal spoločenské krúžky a osvetové spolky. Za svoju prácu obdržal niekoľko kráľovských uznaní. V roku 1899 bol menovaný za kráľovského radcu. V časopise Bányaszati és kohaszati lapok a inde publikoval mnoho článkov o histórii Banskej Štiavnici. Veľmi zaujímavá a podnetná bola jeho štúdia História zásoby rudy a kovu alebo Hnutie banských robotníkov v 16. storočí.

Číslo hrobu 630, 631, 632

Kollár Jozef

( + 8.3.1899 – † 21.10.1982 )

Jozef Kollár bol maliarom. Študoval na piaristickom gymnáziu v Banskej Štiavnici a do roku 1917 na reálnom gymnáziu v Košiciach, kde súčasne študoval i na tamojšej maliarskej škole E. Halásza-Hradila. V štúdiu maliarstva pokračoval v rokoch 1920-1921 na Akadémii výtvarných umení v Mníchove a v rokoch 1922 -1929 na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti u profesora J. Rudnaya. Potom prišiel na Slovensko. V roku 1931 bol na študijnom pobyte v Taliansku a po návrate v rokoch 1932 – 1933 sa snaží vytvoriť v Piešťanoch maliarsku kolóniu. Od roku 1937 žil a tvoril v Banskej Štiavnici. Na začiatku svojej tvorby bol dôsledným vyznávačom budapeštianskeho učiteľa. Jeho umenie, vychádzajúce z ticha štiavnického ateliéru je zamerané na krajinomaľbu, ktorá bola skôr odrazom jeho citových stavov k prírode, ale aj k človeku, nie dokumentom stavu mesta Banská Štiavnica a jeho okolia. Jeho tvorivá metóda sa vyznačovala pomerne veľkými formátmi. Prejavil sa ako intímny lyrik, inokedy ako tvorca veľkorysých panorám, monumentálnej skladby hmôt a farieb. V roku 1959 mu udelili titul zaslúžilého umelca, v roku 1969 bol vyznamenaný Radom práce a v roku 1972 mu bol udelený titul národný umelec.

Číslo hrobu 668, 669

Horák Jozef

( + 30.1.1907 – † 11.6.1974 )

Jozef Horák bol spisovateľom, redaktorom a učiteľom, laureátom štátnej ceny. Do roku 1927 študoval na gymnáziu na učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici. V rokoch 1927 – 1946 bol učiteľom v Podhorí – Teplej, v rokoch 1946 – 1948 bol ľudovovýchovným referentom Matice slovenskej v Martine, redaktorom časopisu Slniečko a edícií Knižnica Slniečka, Most a Kvety, v rokoch 1948 – 1953 pôsobil ako riaditeľ školy v Antole, v rokoch 1953 – 1964 v B. Štiavnici – Podsitnianskej a v rokoch 1964 – 1967 vyučoval v Banskej Štiavnici. Publikačne bol činný od roku 1927. debutoval knižnou zbierkou povestí Sitniansky vatrár, inšpirovanou povesťami z okolia Sitna. Časť jeho tvorby poznačila lyrizovaná próza. Orientáciu jeho prózy ovplyvnil záujem o minulosť rodného kraja a tak sa historická téma stala jej pevnou súčasťou. Pri písaní svojich literárnych diel spojil tak štúdium historických prameňov a tvorivú fantáziu umelca. Dejiny Banskej Štiavnice a jej okolia boli námetom jeho najhodnotnejších románov Zlaté mesto a Smrť prichádza k zlatému mestu. Tieto romány sú historickou freskou života mesta Banská Štiavnica v 16. a 17 storočí. Publikačne najskôr spolupracovali s regionálnymi časopismi, potom uverejňoval svoje články v periodikách Kultúra, Kultúrny život, Slovenské pohľady, Slniečko, Matičné čítanie, Slovenský učiteľ, Život. Od roku 1971 bol členom výboru a od roku 1972 druhým podpredsedom Matice slovenskej, členom výboru Zväzu slovenských spisovateľov a Zväzu československých spisovateľov. V roku 1966 sa stali laureátom Štátnej ceny K. Gottwalda.

Číslo hrobu 747 – 748 – 749

Karol Zachar

( 2.11.1852 – † 22.9.1925 )

Zakladateľ, výrobca najznámejšej a poslednej dielne na výrobu hlinených fajok, na Slovensku, banskoštiavnický rodák, člen mestského zastupiteľského zboru, okresného výboru a zakladajúci člen Katolíckeho zboru.

Tento banskoštiavnický rodák, syn krajčíra sa pravdepodobne vyučil u zvolenského výrobcu fajok Eduarda Takáča. Najprv pracoval sám na svahu pod Paradajzom, na Dolnej Resli, neskôr na Dolnej ulici. Osamostatnil sa v rokoch 1875 – 1880. v roku 1891 sa z existenčných dôvodov spojil s Heluthom Gramatikom a na začiatku 20. storočia s výrobcom vrchnáčikov a kovaní na fajky s Jozefom Veselým. Po jeho smrti dielňu prevzal v roku 1925 jeho synovec Rudolf Môczik s pôvodným firemným označením, definitívne zanikla v roku 1959.

Karol Zachar bol najznámejším výrobcom hlinených fajok, tzv. štiavničiek, ktoré si svojou kvalitou získali dôležité miesto nielen na Slovensku, ale aj na celom svete. Svojou výrobou nadväzoval na bohaté tradície banskoštiavnického fajkárstva. Štiavničky sa vyvážali do Nemecka, Talianska, Belgicka, Ruska, Kanady, Anglicka, Egypta, Indie, na Kubu, Mexika, i USA, prezentovali sa na mnohých svetových výstavách, kde získavali najvyššie ocenenia.

Zacharove fajky mali rôzne tvary, farbu i výzdobu podľa požiadaviek trhu. Typické boli valcovité, hranolovité, často s mušľovitým alebo diskovitým dnom, figurálne, na frontálnej strane hlavičky fajky s reliéfom s motívom Banskej Štiavnice, ale aj s motívom baníckym, hasičským, roľníckym, atď. rôznorodé boli aj farbou – hnedá, čierna, škvrtnitá, tzv. mramorová, označené boli značkou výrobcu, ale a značkou kvality, z dôvodu ich falšovania.

V Slovenskom banskom múzeu – Starý zámok sa nachádza expozícia Zacharovej fajkárskej dielne, ktorá dokumentuje nielen finálne výrobky dielne, ale aj technológiou, pracovné náradie, funkčné stroje, písomnú dokumentáciu. Výnimočnosť expozície spočíva v tom, že pracovníci múzea počas rôznych kultúrnych akciách demonštrujú výrobu svetoznámych fajok – štiavničiek.

Číslo hrobu 315

Cicka Viliam

( + 1899 – † 1944 )

Zajatý pri útoku protipartizánskej skupiny Edelweis proti partizánskemu oddielu Sitno na Počúvadlianskom mlyne dňa 26.11.1944, väznený a zastrelený v Kremnici v decembri 1944 ( Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond XIII, prír. číslo 59/59, Zoznam obetí II. sv.vojny z okresu Banská Štiavnica ) .

Číslo hrobu 774

Dr. Liebermann Emil

( + 1889 – † 1944-1945 )

Väznený gestapom, zavraždený v Prievidzi v roku 1945 ( Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond. XIII, prír. číslo 59/59, Zoznam obetí II. sv.vojny z okresu Banská Štiavnica ) .

Číslo hrobu 773

Wetzler Vojtech

( + 1909 – † 1945)

Väznený gestapom, zavraždený v Prievidzi v roku 1945 ( Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond. XIII, prír. číslo 59/59, Zoznam obetí II. sv.vojny z okresu Banská Štiavnica ) .

Číslo hrobu 790

Cibulová Zuzana

( + 18.2.1898 – † 19.12.1944 )

Dňa 19.11.1944 skupinou SD ( Sicherheitsdienst ) vzatá do väzby vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici, zastrelená v Kremničke 19.12.1944 ( Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond IX, prír. číslo 641/58, Základná knih zaistencov väznených gestapom vo väzniciach Krajského súdu v Banskej Bystrici).

Číslo hrobu 789

Cibula František

( + 3.12.1899 – † 19.12.1944 )

Dňa 19.11.1944 skupinou SD (Sicherheitsdienst) vzatý do väzby vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici, zastrelený v Kremničke 19.12.1944 (Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond IX, prír. číslo 641/58, Základná knih zaistencov väznených gestapom vo väzniciach Krajského súdu v Banskej Bystrici)

• Platzer Ferencz – číslo hrobu 503
• Krutkovský Karol – číslo hrobu 101
• Péch Antal – číslo hrobu 115,116,117,118,119
• Schwartz Otto – číslo hrobu 115,116,117,118,119
• Rónay Ferencz –  číslo hrobu 131
• Stuller Gyula – číslo hrobu 137,138
• Tóth Imre – číslo hrobu 153,154,155
• Goldbrunner Sándor – číslo hrobu 224,225
• Csiby Lorincz – číslo hrobu 299
• Rappernsberger Vilmos – číslo hrobu 335
• Lothar von Berks – číslo hrobu 149 – 150 – 151
• Vilmos Ocsovszky – číslo hrobu 301

Číslo hrobu 503

Platzer Ferencz

( + 12.9.1842 – † 24.11.1902 )

Ferencz Platzer bol banským odborníkom. V roku 1844 ukončil stredoškolské štúdium v Banskej Štiavnici, potom v rokoch 1844 – 1848 tam študoval na Baníckej a lesníckej akadémii. V roku 1850 sa stal súkromným banským dozorcom, neskôr, v roku 1853 štátnym hlavným dozorcom banského závodu štôlne Starý Anton vo Vyhniach. Potom v roku 1856 ho menovali banským úradníkom závodu štôlne Božie požehnanie. V roku 1870 sa stal zástupcom správcu Banského úradu na Vindšachte a v roku 1881 odborným poradcom baní jasovského prepošstva v Jasove, odkiaľ odišiel v roku 1886 do penzie. Platzer sa pričinil o rozvoj banskej techniky. Počas pôsobenia na Vindšachte, keď bol poverený dozorom pri razení dedičnej štôlne cisára Jozefa II. Organizoval pokusy so zavádzaním nových vŕtacích strojov, skonštruovaných ním E. Broszmannom a A. Péchom. Pozoruhodný bol aj jeho návrh na zvýšenie výkonu ťažného stroja na šachte Leopold. Počas pôsobenia vo Vyhniach vyskúšal nový typ banského vozíka, pravdepodobne vlastnej konštrukcie, ktorý sa potom používal v banskoštiavnickom banskom obvode. Úspešne vykonával aj dozor pri výrobe vápna pre výstavbu Tabakovej továrne v Banskej Štiavnici. Významná bola aj publikačná činnosť F. Platzera. Uverejnil dve štúdie o rudných žilách banskoštiavnického obvodu, venoval sa problematike vedenia stlačeného vzduchu v baniach, skúmaniu účinkov pušného prachu a dynamitu pri stavebných prácach v bani, použitia el. prúdu na prenos energie a pod. porovnával aj prevádzku jednotlivých stúp a úpravárenské postupy. Tiež sa venoval dejinám baníctva a hutníctva. Za úspešné dokončenie razenia dedičnej štôlne cisára Františka Jozefa II. bol v roku 1878 vyznamenaný krížom Zlatej koruny a za celoživotnú prácu obdržal rytiersky kríž Radu Františka Jozefa.

Číslo hrobu 101

Krutkovský Karol

( + 18.2.1853 – † 1905 )

Karol Krutkovský bol odborníkom v hutníctve farebných kovov. Narodil sa v Lemešanoch, okr. Prešov. V rokoch 1875 – 1878 študoval hutníctvo farebných kovov na Baníckej a Lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1880 zložil štátnu skúšku z tohto odboru a začal pracovať v mincovni v Kremnici, potom pôsobil v Tajove, Smolníku a v rokoch 1897 – 1907 bol vedúcim huty v Banskej Štiavnici. Mal rozsiahle znalosti z technologického zariadenia a elektrifikáciu centrálnej huty. Spolu s Dr. Imrichom Tóthom pripravil realizáciu opatrení na obmedzenie olovienky u robotníkov v hutách. Okrem iného zastupoval mesto Banská Štiavnica a banský erár v Banskej Štiavnici u Bratskej pokladnice a v rokoch 1904 – 1907 bol aj komisárom pri štátnych skúškach na akadémii v Banskej Štiavnici. Krutkovský bol členom Banskoštiavnickej lekárskej a prírodovedeckej spoločnosti a tiež Krajinského maďarského baníckeho a hutníckeho spolku.

V roku 1900 dostal uznanie za mimoriadne zásluhy, spojené s prípravou exponátov pre medzinárodnú svetovú výstavu v Paríži.

Číslo hrobu 115- 119

Péch Antal

( + 14.6.1822 – † 18.9.1895 )

Antal Péch bol banským odborníkom a historikom. Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Śtiavnici a po skončení štúdií pracoval ako banský odborník v banskoštiavnickom rudnom revíre, neskôr v Jáchymove, Ostrave, Žacléri, v Kremnici a v súkromných uhoľných baniach v Uhorsku. Pričinil sa o pozdvihnutie banskoštiavnického baníctva a hutníctva, o zintenzívnenie razenia Dedičnej štôlne cisára Jozef II. / teraz Voznickej /. Zúčastnil sa na zariadenie na ťažných klietkach. Vypracoval návrh na vyhotovovanie banských máp, ktorý sa rozšíril nielen v Uhorsku, ale aj v zahraničí. Keď poklesli ceny striebra, orientoval banskoštiavnické baníctva na ťažbu olovenozinkových rúd, čím prispel k jeho záchrane. Zaslúžil sa aj o prestavbu a premenu banskoštiavnickej huty na centrálnu hutu, kde sa spracovávali aj rudy z iných revírov. Zozbieral tiež obsiahly materiál k dejinám banskoštiavnického a stredoslovenského baníctva, z ktorých pripravil na vy danie tri zväzky. V roku 1873 sa Péch stal ministerským radcom a v rokoch 1889 – 1892 poslancom uhorského snemu za mesto Banskú Štiavnicu a Banskú Belú.

Číslo hrobu 115-119

Schwartz Otto

( + 29.9.1847 – † 15.3.1910 )

Otto Schwartz bol fyzikom, matematikom a klimatológom. V rokoch 1865 – 1869 študoval fyziku na Univerzite vo Viedni, potom v rokoch 1869 – 1872 pôsobil ako profesor na Katedre fyziky a Katedre chémie Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1872 sa stal vedúcim Katedry fyziky a v rokoch 1897 – 1903 bol súčasne aj riaditeľom akadémie. Vo vedeckej práci sa 38 rokov venoval meteorológii, klimatológii a astronómii, najmä však meraniu teploty v banskoštiavnických baniach, ktorých cieľom bolo aj sledovanie vplyvu rozdielnych teplôt na prácu baníkov v rozličných hĺbkach. Pri meraní teplôt v bani zistil, že zvýšenie teploty o 1 stupeň pripadá na zväčšenie hĺbky o 40 m. bol popularizátorom vedeckých a technických poznatkov a jediným zo zakladateľov Banskoštiavnickej lekárskej a prírodovedeckej spoločnosti. V priebehu rokov 1894 – 1909 bol menovaný banským radcom, neskôr hlavným banským radcom a nakoniec ministerským radcom.

Číslo hrobu 131

Rónay Ferencz

( + 4.3.1808 – † 18.5.1881 )

Ferencz Rónay bol banským odborníkom, dozorcom stúp a referentom banského riaditeľstva a vynálezcom v odbore úpravy rúd. Študoval na Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Potom pôsobil ako banský merač a banský úradník vo viacerých závodoch v banskoštiavnickom banskom obvode. Venoval sa výskumu technológie úpravy rúd a zmodernizoval úpravníctvo v Banskej Štiavnici a okolí, čím dosiahol zvýšenie výťažku kovov z koncentrátov. Skonštruoval a zaviedol do praxe splavy s nepretržitou prevádzkou, niektoré banskoštiavnické stupy vybavil nárazovými splavmi, amalgamačnými mlynmi, mechanickými sedimentačnými zariadeniami, Rittingerovými triediacimi žľabmi a novými rotačnými splavmi. Viaceré z jeho návrhov sa uplatnili aj v iných európskych banských revíroch. Z odboru úpravy publikoval viacero štúdií v odborných časopisoch.

Číslo hrobu 137, 138

Stuller Gyula

( + 1847 – † 1908 )

Dr. Gyula Stuller bol lekárom, obvodným banským chirurgom, riaditeľom obchodného a úverového ústavu v B. Štiavnici a autorom práce o všeobecnom zdravotníctve v Banskej Štiavnici. Študoval na stredných školách v Miškovci a v Rožňave a medicínu na univerzite vo Viedni. Pôsobil ako banský lekár v B. Štiavnici. V praxi sa venoval baníckym chorobám z povolania o problematike všeobecného zdravotníctva v Banskej Štiavnici. Presadzoval výstavbu kúpeľov, sústredenie nemocníc do novej, alebo vyhovujúcej budovy, zlepšenie mestskej hygieny a pod. bol aktívnym členom a prednášateľom v Banskoštiavnickej lekárskej a prírodovedeckej spoločnosti.

Číslo hrobu 153, 154, 155

Tóth Imre

( + 27.2.1844 – † 27.1.1928 )

Dr. Imre Tóth bol hlavným banským lekárom v Banskej Štiavnici, autorom početných prác z banského zdravotníctva. Medicínu vyštudoval na Univerzite v Budapešti. V rokoch 1869 – 1873 pôsobil na budapeštianskej univerzite, v rokoch 1873 – 1882 bol chirurgom banskoštiavnického banského obvodu a potom od roku 1882 banským lekárom a od roku 1894 aj lekárom princa Coburga vo Sv. Antone. Prednášal hygienu na strednej baníckej škole, na katolíckom gymnáziu a ev. lýceu, taktiež i zdravovedu na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V boji proti infekčným a baníckym chorobám sa zaslúžil o zníženie výskytu ochorení baníkov na olovienku a črevnú chorobu Ankylostomis duodenale. Zaslúžil sa aj o obmedzenie šírenia tuberkulózy, týfu a verejne bojovala proti alkoholizmu. Ako prvý v Európe označil alkoholizmus za chorobu. Vypracoval požiadavky na telesnú zdatnosť baníkov. Svoje bohaté odborné znalosti prezentoval na mnohých medzinárodných fórach a na stránkach odborných lekárskych a zdravotníckych časopisov.

Číslo hrobu 224, 225

Goldbrunner Sándor

( + 12.2.1807 – † 5.10.1898 )

Sándor Goldbrunner bol právnikom a banským inžinierom. Študoval na gymnáziu a lýceu v Banskej Štiavnici v rokoch 1822 – 1824 filozofiu na akadémii v Gyori, v rokoch 1824 – 1826 na Právnickej fakulte v Egri a Bratislave a v rokoch 1827 – 1830 na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V rokoch 1830 – 1835 bol právnym zástupcom dolnouhorských banských súdov. Od roku 1835 mestským radcom, od roku 1843 richtárom, od roku 1848 predsedom mestskej rady a starostom B. Štiavnice a v rokoch 1871 – 1874 bol hlavným županom banských miest. Počas epidémie cholery v Banskej Štiavnici v roku 1831 zriadil provizórne nemocnice. Dal postaviť sklad obilia, v roku 1847 založil v meste sporiteľňu a v roku 1852 hlavné gymnázium. Prispel k založeniu Mestského múzea na Starom zámku, ktorý v roku 1900 sprístupnili verejnosti. Goldbrunner bol členom banskoštiavnickej lekárskej a prírodovedeckej spoločnosti, Uhorskej geologickej spoločnosti a Krajinského baníckeho a hutníckeho spolku.

Číslo hrobu 299

Csiby Lorincz

( + 1849 – † 23.3.1903 )

Lorincz Csiby bol lesným inžinierom, vynálezcom, profesorom Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici, kde aj študoval. Po skončení štúdia v roku 1874 sa venoval zriaďovaniu lesov a ich oceňovaniu. Od roku 1892 viedol taxačné oddelenie lesného hospodárstva v Banskej Bystrici. V roku 1895 sa stal nástupcom profesora Szécsiho na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici ( 15.10.1895 ). Menovali ho vedúcim Katedry lesnej ťažby a zúžitkovania dreva. Prednášal všeobecné a lesné staviteľstvo, lesnú ťažbu, rybárstvo, poľovníctvo a náuku o zbraniach. Okrem pedagogickej práce sa na akadémii venoval racionalizácii lesných prác. Skonštruoval univerzálny lesný nakladač a merač nakládky, ako aj rôzne prístroje a pomôcky na vynášanie a meranie v lesníctve. Ako prvý u nás sa zaoberal fotogrametriou a jej aplikáciou v lesníctve.

Číslo hrobu 335

Rappensberger Vilmos

( + 14.9.1848 – † 14.10.1928 )

Vilmos Rappensberger bol stredoškolským profesorom, cestovateľom, historikom a publicistom. Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici a Nitre, kde vstúpil do piaristickej rehole. V rokoch 1866 – 1867 absolvoval noviciát, potom v rokoch 1870 – 1871 študoval teológiu a v rokoch 1876 – 1879 prírodné vedy na Univerzite v Budapešti. Pôsobil na piaristických gymnáziách v Ružomberku, Nitre, Jure pri Bratislave, Budapešti, Sabinove, Trenčíne, Mosonmgyaróváre. Na odpočinku žil v Banskej Štiavnici. Vilmos Rappensberger je autorom populárno- náučných cestopisov z ciest po Európe, Ázii a Afrike a monografií o dejinách gymnázia v Mosonmagyaróváre.

Číslo hrobov 149 – 150 – 151

Lothar von Berks

( + 18.2.1809 – † 21.1.1890 )

Funfkirchen – Banská Štiavnica

Cisársky a kráľovský podplukovník, zástupca banskej spoločnosti, založenej Jánom Jozefom Gerambom. Základy Gerambovej banskej únie boli položené šľachtickým rodom Geramb už v roku 1752. Únia vlastnila severnú stranu hodrušského údolia, eráru patrili bane na južnej strane. Táto kapitálová spoločnosť sa stala kapitálove i územne najsilnejšou skromnou banskou spoločnosťou v stredoslovenskej banskej oblasti. Jej prosperita trvala až do 90.rokov 19.storočia, zanikla v roku 1906. spoločnosť sa snažila riešiť odbytové problémy, pokles ceny striebra, založením dvoch tovární, na výrobu olovených rúr v Banskej Belej ( 1894 ) a továrne na výrobu strieborného tovaru v Sandriku ( 1895 – 1896 ). Ani náhradná výroba úniu nezachránila a po vypísaní konkurzu ju získal erár. Pri zrode týchto tovární stál Lothar von Berks.

Rytier Lothar von Berks, cisársky a kráľovský podplukovník 11. Dragúnskeho pluku stál aj pri zrode založenia Dobrovoľného hasičského zboru v Banskej Štiavnici. 13. decembra 1872 podal žiadosť na mestský magistrát o povolenie zorganizovania hasičského spolku. Pracoval v prípravnom výbore, ktorý vypracoval stanovy spolku, a po ich schválení sa stal prvým predsedom Dobrovoľného hasičského zboru v Banskej Štiavnici, ktorý začal svoju činnosť 25.júla 1873.

Číslo hrobov 149 – 150 – 151

Vilmos Ocsovszky

( + 1828 – † 21.1.1890 )

Podnietil založenie Dobrovoľného hasičského zboru na stretnutí 1.4.1872. DHZ v BŠ začala fungovať 24.7.1873.

Právnik, starosta. Od roku 1865 bol hlavným policajným kapitánom, v rokoch 1872-95 pôsobil ako kráľovský radca a mešťanosta Banskej Štiavnica a Banskej Belej. Mimoriadne sa zaslúžil o rozvoj mesta. Za jeho pôsobenia bola postavená úzkorozchodná železnica z Hronskej Breznice do Banskej Štiavnice a Tabaková továreň. Pozdvihli sa aj mestské kúpele vo Vyhniach a v bývalých osadách – Štefultove, Banskej Belej a Hodruši sa zriadili mestské škôlky a postavili školy. Významne sa pričinil o zlepšenie finančnej a hospodárskej situácie mesta. Podnietil založenie Dobrovoľného hasičského zboru. Stal sa predsedom turistického spolku Sitno od jeho samostatného založenia a od roku 1878 bol aj členom banskoštiavnickej pobočky Uhorskej geologickej spoločnosti. Za zásluhy o rozvoj Banskej Štiavnice bol vyznamenaný rytierskym krížom Radu Františka Jozefa a titulom kráľovský radca.

Číslo hrobu 1, 1 rad

Augusta Jaroslav

( + 1878 – † 1970 )

Jaroslav Augusta bol maliarom a publicistom. Študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe, v rokoch 1900 – 1906 na Akadémii výtvarných umení v Mníchove a v súkromných maliarskych školách. V rokoch 1920 – 1948 bol profesorom kreslenia v Banskej Štiavnici. Vo výtvarnej tvorbe sa zameral na svojráznosť ľudových typov, na etnograficky zaujímavé a zanikajúce prvky. Zobrazoval žánrové idyly, ale aj sociálne akcentované námety, často s dokumentárnou hodnotou. Výtvarným umením chcel slúžiť kultúrnemu a sociálnemu povzneseniu slovenského ľudu, čomu podriadil aj sériu krojovaných figurálnych štúdií. Z jeho krajiniek vynikajú najmä podtatranské motívy. Venoval sa aj publicistike. Prispieval do Mladého Slovenska. Slovenských pohľadov a Kultúrneho života. V spomienkovej knihe zachytil svoje štúdiá, maliarske potulky, zajatie v Rusku a dokumentoval podmienky, v akých na prelome 19. a 20. stor. žili a pracovali výtvarní umelci, čo predstavuje cenný historicko – biografický materiál.

• Moštenický František – číslo hrobu 796
• Lehotský Imrich – číslo hrobu 392
• Gálus Viliam – číslo hrobu 393
• Jelínek Ladislav – číslo hrobu 394
• Jelínek Karol – číslo hrobu 395
• Pukač Anton – číslo hrobu 396
• Cabaník Ján – číslo hrobu 397
• Lovas Vojtech – číslo hrobu 398
• Bariš Jozef – číslo hrobu 400
• Podobenová Anna – číslo hrobu 401
• Demiančoková Mária – číslo hrobu 402
• Jelínek Jozef – číslo hrobu 425
• Nigrédy Leo – číslo hrobu 426
• Nič Jozef – číslo hrobu 7
• Ing. Harkányi Zoltán – číslo hrobu 424
• Pamätník k 50. výročiu oslobodenia

Číslo hrobu 796

Moštenický František

( + 21.8.1921 – † 21.8.1968 )

Dňa 21.augusta 1968 zahynul na štátnej ceste medzi Vašcom a Štrbou náš spoluobčan František Moštenický, narodený 21.8.1921. Pri služobnej ceste na motocykli bol zachytený pásom sovietskeho tanku a vlečený po ceste na dĺžke 50 m. Sovietsky tank, ktorý nehodu podľa záznamu OO VS v Liptovskom Mikuláši spôsobil, nezastavil. Svedkom nehody bola dcéra Františka Moštenického, ktorá ako spolujazdkyňa bola pri nehode odhodená do priekopy a liečená v Liptovskom Mikuláši. Pracovníci bývalého ŠtB zakázali na pomník Františeka Moštenického napísať dátum smrti. Hrob sa nachádza na cintoríne Lazaret.

Číslo hrobu 392

Lehotský Imrich

( + 26.9.1926 – † január 1945 )

Zastrelený v masovom hrobe v Turčeku, okr. Martin ( Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond IX, prír. číslo A 58/79, Zoznam zavraždených v okrese Martin ) .

Číslo hrobu 393

Gálus Viliam

( + 20.11.1923 – † december 1944 )

Zajatý pri útoku protipartizánskej skupiny Edelweiss proti partizánskemu oddielu Sitno na Počúvadlianskom mlyne dňa 26.11.1944, väznený v Kremnici a zastrelený v masovom hrobe v Turčeku, okr. Martin v decembri 1944 ( Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond IX, prír. číslo A 58/79, Zoznam zavraždených v okrese Martin ).

Číslo hrobu 394

Jelínek Ladislav

( + 18.11.1914 – † 19.12.1944 )

Dňa 19.11.1944 skupinou SD ( Sicherheitsdienst ) vzatý do väzby vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici, zastrelený v Kremničke 19.12.1944 ( Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond IX, prír. číslo 641/58, Základná kniha zaistencov väznených gestapom vo väzniciach Krajského súdu v Banskej Bystrici).

Číslo hrobu 395

Jelínek Karol

( + 29.8.1919 – † 19.12.1944 )

Dňa 19.11.1944 skupinou SD ( Sicherheitsdienst ) vzatý do väzby vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici, zastrelený v Kremničke 19.12.1944 ( Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond IX, prír. číslo 641/58, Základná kniha zaistencov väznených gestapom vo väzniciach Krajského súdu v Banskej Bystrici).

Číslo hrobu 396

Pukač Anton

( + 14.7.1917 – † 19.12.1944 )

Dňa 19.11.1944 skupinou SD ( Sicherheitsdienst ) vzatý do väzby vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici, zastrelený v Kremničke 19.12.1944 ( Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond IX, prír. číslo 641/58, Základná kniha zaistencov väznených gestapom vo väzniciach Krajského súdu v Banskej Bystrici).

Číslo hrobu 397

Cabaník Ján

( + 8.7.1906 – †19.12.1944 )

Dňa 19.11.1944 skupinou SD ( Sicherheitsdienst ) vzatý do väzby vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici, zastrelený v Kremničke 19.12.1944 ( Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond IX, prír. číslo 641/58, Základná kniha zaistencov väznených gestapom vo väzniciach Krajského súdu v Banskej Bystrici).

Číslo hrobu 398

Lovas Vojtech

( + 18.12.1901 – † 19.12.1944 )

Dňa 19.11.1944 skupinou SD ( Sicherheitsdienst ) vzatý do väzby vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici, zastrelený v Kremničke 19.12.1944 ( Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond IX, prír. číslo 641/58, Základná kniha zaistencov väznených gestapom vo väzniciach Krajského súdu v Banskej Bystrici).

Číslo hrobu 400

Bariš Jozef

( + 5.1.1900 – † 19.12.1944 )

Dňa 19.11.1944 skupinou SD ( Sicherheitsdienst ) vzatý do väzby vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici, zastrelený v Kremničke 19.12.1944 ( Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond IX, prír. číslo 641/58, Základná kniha zaistencov väznených gestapom vo väzniciach Krajského súdu v Banskej Bystrici).

Číslo hrobu 401

Podobenová Anna

( + 28.2.1903 – † 19.12.1944 )

Dňa 19.11.1944 skupinou SD ( Sicherheitsdienst ) vzatý do väzby vo väznici Krajského súdu v Banskej Bystrici, zastrelený v Kremničke 19.12.1944 ( Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond IX, prír. číslo 641/58, Základná kniha zaistencov väznených gestapom vo väzniciach Krajského súdu v Banskej Bystrici).

Číslo hrobu 402

Demiančoková Mária

( + 1922 – † január 1945 )

Zajatá pri útoku protipartizánskej skupiny Edelweiss proti partizánskemu oddielu Sitno na Počúvadlianskom mlyne dňa 26.11.1944, väznená a zastrelená v masovom hrobe v Turčeku, okr. Martin v januári 1944 (Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond IX, prír. číslo A 58/79, Zoznam zavraždených v okrese Martin).

Číslo hrobu 425

Jelínek Jozef

( + 1892 – † 1944 )

Chytený gestapom v Banskej Štiavnici a zastrelený v Kremničke ( Historicko – dokumentačná komisia pri OV a ZO SZPB v Banskej Štiavnici ).

Číslo hrobu 426

Nigrédy Leo

( + 1923 – † 1945 )

Zajatý v decembri 1944 pri zásahu jednotiek POHG proti skupine J. Kočalku z Banskej Belej, väznený v Banskej Štiavnici a zastrelený pri Banskej Belej s ďalšími členmi skupiny.

Číslo hrobu 7

Nič Jozef

( + 1926 – † 1944 )

Príslušník ozbrojených síl. Padol v SNP.

Číslo hrobu 424

Ing. Harkányi Zoltán

( +1894 – † 1944 )

Príslušník ozbrojených síl. Zomrel na neznámom mieste.
Ide len o symbolický náhrobok, zosnulý je pochovaný v Leviciach.

Pamätník k 50. výročiu oslobodenia

( 1985 )

Pamätník k 50. výročiu oslobodenia
Venovaný hrdinom padlým na Teplom potoku r. 194

• Heincz Hugo – číslo hrobu 2
• Farbaky István – číslo hrobu 19, 20, 21
• Gerszó Mária – číslo hrobu 29
• Boleman István – číslo hrobu 34, 35, 36
• Gretzmacher Gyula – číslo hrobu 42
• Kachelmann Károly ml. – číslo hrobu 73
• Kachelmann Gašpar – číslo hrobu 122
• Kchelmann Károly st. – číslo hrobu 122
• Weigl Samuel – číslo hrobu 146, 147
• Remenyik Karol – číslo hrobu 156, 157
• Rakšány Samuel – číslo hrobu 230, 231
• Fizély Károly – číslo hrobu 258, 259
• Czipszer Samuel – číslo hrobu 444
• Szeberinyi Joannes – číslo hrobu 445, 446, 447
• Porubszky Samuel – číslo hrobu 500, 501
• Jezsovics Karol – číslo hrobu 356
• Grillusz Emil – číslo hrobu 370
• Fekete Lajos – číslo hrobu 296
• Farbaky Gyula – číslo hrobu 297
• Liszkay Gustáv –  číslo hrobu 187
• Kerpely Antal –  číslo hrobu 132, 133, 134
• Taschová Aurélia –  číslo hrobu 273
• Philadelphy Elemír –  číslo hrobu 58
• Ollík Pavol Všudyslav –  číslo hrobu 581

Číslo hrobu 2

Heincz Hugo

( + 24.7.1848 – † 10.12. 1910 )

Heincz Hugo bol politikom. Narodil sa v Banskej Štiavnici 24.7.1848. Po ukončení štúdií sa venoval politike. Ako advokát pomáhal v rokoch 1881 – 1889 pri koncipovaní rôznych zákonov do Národného zhromaždenia v rokoch 1902 – 1904 bol jeho poslancom. V Budapešti mal dobré politické meno a tak sa svojim postavením vždy snažil pomáhať mestu Banská Štiavnica a jeho obyvateľom.

Číslo hrobu 19, 20, 21

Farbaky István

( + 15.8.1837 – † 3.12.1928 )

Farbaky István bol jeden z najvýznamnejších profesorov na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Študoval na gymnáziu v Nvíregyháze a v Prešove. V roku 1854 – 1858 študoval baníctvo a hutníctvo na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Po roku praxe v Příbrami začal prednášať matematiku a fyziku na Katedre matematiky a fyziky na Baníckej akadémii. V roku 1865 sa stal profesorom akadémie. V rokoch 1872 – 1892 bol vedúcim katedry strojníctva a v rokoch 1876 – 1892 ho šesťkrát zvolili za riaditeľa akadémie. Počas pôsobenia na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici profesor Farbaky výrazne prispel k jej stabilite a rozvoju. Vypracoval nový školský poriadok pre akadémiu na roky 1872 – 1904. pričinil sa o výstavbu niektorých jej budov, vysokoškolského internátu a športového areálu, ako aj o založenie niektorých jej katedier. Presadil ponechanie akadémie v Banskej Štiavnici v čase, keď jeho mnohí kolegovia boli presvedčení o potrebe jej presťahovania do Maďarska. V rokoch 1892 – 1901 bol vymenovaný za hlavného radcu a v roku 1909 sa stal ministerským radcom. Profesor Farbaky spolu s banským riaditeľom Antalom Péchom v rokoch 1892 – 1901, keď vznikla kríza o odbyte striebra, svojimi názormi a vplyvmi nielen zachránili, ale aj zmodernizovali jeho ťažbu. Spolu s profesorom akadémie Istvánom Schenkom zostrojili prístroj na výrobu svietiplynu a neskôr zostrojili tzv. Farbaky – Schenkov akumultor, ktorý patentovali a ktorý sa používal do roku 1908 aj v iných štátoch, napr v USA. Okrem iných objektov osvetľoval aj viedenskú operu a Burgtheater. Okrem iného sa tiež zaoberal konštrukciou ozubených kolies. Profesor Farbaky sa zaslúžil o založenie odborného lesníckeho časopisu Erdészeti lapok a aktívne pracoval v banskoštiavnických vedeckých spolkoch.

Číslo hrobu 29

Gerszó Mária

( + 1819 – † 1899 )

Mária Gerszó bola študentská láska Andreja Sládkoviča. Narodila sa v druhom manželstve garbiarskeho majstra, člena mestskej rady a váženého občana mesta Karola Pischla ( Pischlov dom ) . Andrej Sládkovič si počas štúdia na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici privyrábal vyučovaním v bohatých rodinách. Doučoval aj synov rodiny Pischlovej, kde sa zblížil s Máriou. Zamilovali sa a ich nenaplnená láska inšpirovala Andreja Sládkoviča k napísaniu ľúbostnej lyrickej básne „ Marína“.

Juraj Gerszó sa narodil 16.3.1819 a zomrel 12.4.1885. bol pernikárom a manželom Márie Pischlovej. Svoju remeselnícku činnosť realizoval v dome, ktorý sa nachádza na Radničnom námestí oproti severnej strane steny kostola sv. Kataríny.

Číslo hrobu 34, 35, 36

Dr. Boleman István

( + 11.3.1839 – † 25.1.1905 )

István Boleman bol rodákom z Banskej Štiavnice. Po skončení gymnázia v Banskej Štiavnica a Bratislave vyštudoval medicínu vo Viedni. Od roku 1865 bol praktickým lekárom v Banskej Štiavnici a od roku 1869 banským a kúpeľným lekárom vo Vyhniach. Tam sa začal venovať balneologickému výskumu, ktorého výsledky publikoval vo viacerých odborných článkoch. Bol autorom viacerých balneologických príručiek ( Náuka o kúpeľníctve so zreteľom na uhorské liečivé pramene, Uhorské pramene a minerálne vody, Príručka kúpeľnej náuky ) . Dr. Boleman prispel k rozvoju vyhnianskych kúpeľov a zaslúžil sa o ich modernizovanie takže sa stali jednými z najvyhľadávanejších a najznámejších kúpeľov v Uhorsku. Bol aktívnym členom Banskoštiavnickej lekárskej a prírodovedeckej spoločnosti a spoluiniciátorom založenia Uhorskej balneologickej spoločnosti v Budapešti.

Číslo hrobu 42

Gretzmacher Gyula

( + 19.8.1836 – † 26.1.1906 )

Profesor Gretzmacher bol banským inžinierom a profesorom baníctva a úpravníctva na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Pochádzal z Levoče, študoval na gymnáziu v Prešove a v rokoch 1856 – 1859 odbor baníctvo a hutníctvo na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Po skončení akadémie pracoval ako praktikant v banskoštiavnických banských závodoch. Rok praxoval na Ministerstve financií v Budapešti a vo Viedni a potom nastúpil na inšpektorát stúp v Banskej Štiavnici. V roku 1865 ho menovali asistentom na Katedre baníctva na akadémii v Banskej Štiavnici. O šesť rokov neskôr ho preložili na meračské oddelenie na Vindšachte, kde spolu s Jozefom Tirscherom skonštruoval i viaceré nové meračské prístroje a zostavoval i plány a mapy. S veľkou presnosťou zameral i dedičnú štôlňu cisára Jozefa II., za čo ho cisár vyznamenal radom Františka Jozefa. Do roku 1883 bol najskôr zástupcom neskôr prednostom banského úradu na Vindšachte. Potom sa na vlastnú žiadosť vrátil na akadémiu, kde bol profesorom a vedúcim Katedry baníctva až do penzionovania v roku 1904. profesor Gretzmacher sa aktívne zapájal do spoločenského života v Banskej Štiavnici, bol turistom a spoluzakladateľom Sitnianskeho turistického klubu.

Číslo hrobu 73

Kachelman Károly

( + 17.6.1842 – † 26.3.1902 )

Kachelman Károly bol podnikateľom, pokračovateľom podnikateľských aktivít rodiny Kachelmanovcov, ktoré iniciovali ešte jeho starý otec Gašpar Kachelman ( + 26.9.1772 – † 20.9.1856 ). Bol spolumajiteľ továrne na banské stroje a zariadenia vo Vyhniach a od roku 1893 aj vyhnianskeho pivovaru.

Číslo hrobu 122

Kachelmann Gašpar

( + 26.9.1772 – † 20.9.1856 )

Číslo hrobu 122

Kachelman Károly

( + 12.5.1810 – † 16.3.1892 )

Kachelman Gašpar bol zakladateľom podnikateľskej rodiny Kachelmannovcov v Banskej Štiavnici. Pochádzal z Nemecka a po príchode na Slovensko položil základy továrne na banské stroje vo Vyhniach. Začínal ako kováč v Banskej Štiavnici, potom si prenajal železný hámor vo Vyhniach a postupne sa stal váženým banským podnikateľom a váženým banskoštiavnickým mešťanostom.

Kachelman Károly bol synom Gašpara, ktorý pokračoval v podnikaní svojho otca. Po ukončení štúdia na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici podnikol viaceré študijné cesty po Európe. Pracoval v železiarňach a strojárňach v Nemecku, Belgicku, Švajčiarsku a Rakúsku. Po návrate prevzal od svojho otca kováčsku dielňu a železný hámor vo Vyhniach dosiahli pod jeho vedením vysokú technickú úroveň výroby. Jeho podnikateľské úspechy ovplyvnilo aj jeho spoločenské postavenie v Banskej Štiavnici, kde sa stal členom mestskej rady a zakladajúcim členom banskoštiavnickej pobočky Uhorskej geologickej spoločnosti a Lekárskej a prírodovedeckej spoločnosti v Banskej Štiavnici.

Číslo hrobu 146, 147

Weigl Samuel

( + 1861 – † 1907 )

Náhrobník navrhol jeho brat Ľudovít, ktorý bol známym architektom v Budapešti a zaraďuje sa do uhorskej secesie. Podľa značenia autorom náhrobníka je kamenár Bárta. Datovaný je rokom 1911.

Číslo hrobu 156, 157

Remenyik Károly

( + 1.4.1870 – † 7.8.1908 )

Károly Remenyik bol významným banským inžinierom. V rokoch 1891 – 1895 študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, potom v rokoch 1895 – 1896 pôsobil na akadémii ako pomocný profesor na Katedre banskej ťažby. Neskôr začal pracovať v Šalgotariánskej kamennouhoľnej uč. Banskej spoločnosti, kde sa stal zástupcom riaditeľ. Zameriaval sa na problémy uhoľného baníctva, najmä na geológiu uhlia. Zaslúžil sa o otvorenie uhoľných baní v Handlovej. Uprostred svojej úspešnej pracovnej kariéry bol 7.8.1908 zákerne zavraždený.

Číslo hrobu 230, 231

Rakšány Samuel

( + 17.3.1876 – † 15.9.1958 )

Samuel Rakšány bol stredoškolským profesorom v Banskej Štiavnici. Po skončení banskoštiavnického ev. lýcea v rokoch 1891 – 1897 študoval matematiku, fyziku a prírodné vedy na prírodovedeckej fakulte univerzity v Budapešti. V rokoch 1904 – 1917 vyučoval matematiku a fyziku na ev. lyceálnom gymnáziu v Banskej Štiavnici, kde potom v rokoch 1919 – 1932 vyučoval aj slovenčinu. Súčasne bol tiež správcom fyzikálnych a matematických zbierok na štátnom základe archívneho štúdia spracoval históriu banskoštiavnických ev. škôl a napísal monografiu z kultúrnych dejín Banskej Štiavnice.

Číslo hrobu 258, 259

Fizély Károly

( + 3.7.1844 – † 3.11.1933 )

Károly Fizély bol zámočníckym cechovým majstrom a umeleckým kováčom v Banskej Štiavnici. Študoval na ev. lýceu a potom sa vyučil za umeleckého kováča v rodnom meste. V tejto oblasti patril k najvýznamnejším osobnostiam na Slovensku na konci 19.storočia. v roku 1862 začal pracovať v otcovej dielni, ale už v roku 1866 odišiel na vandrovku. Navštívil Budapešť, Viedeň, Mníchov, Paríž a Londýn. Po návrate do Banskej Štiavnice zložil majstrovské skúšky a nastúpil namiesto otca v jeho dielni na Dolnej ulici č. 5. Fízely pracoval prevažne pre mesto a Banícku a lesnícku akadémiu. Medi jeho najvýznamnejších budovách v meste. Všetky kováčske výrobky boli vyhotovené v neskororenesančnom a neskorobarokovom štýle, ktoré zaraďujeme medi neoslohy. Majster Fízely sa venoval aj strojnému zámočníctvu, spolupracoval aj s profesormi akadémie pri zostrojovaní pre potreby banských závodov, pri výrobe akumulátorov Farbaky-Schenek, studničných púmp, domácich telefónov, bleskozvodov a podobne.

Číslo hrobu 444

Czipszer Samuel

( + 17.11.1800 – † 20.3.1874 )

Samuel Czipszer bol krajčírskym majstrom, známy svojou dobročinnosťou. Počas svojho života venoval evanjelickej cirkvi 15 000 forintov. Dary pomohli banskoštiavnickej evanjelickej cirkvi odkúpiť v roku 1859 Winter – Ferdinandovský dom, v ktorom bol zriadený byt pre kňaza a učebne pre dve dievčenské triedy. Aj v testamente odkázal Szipszer 2000 forintov evanjelickej škole na Dolnej ulici 2000 forintov a 10 000 forintov pre konfirmantov.

Číslo hrobu 445, 446, 447

Szeberinyi Joannes

( + 1.1.1780 – † 10.2.1857 )

Szeberinyi Joannes bol evanjelickým kňazom, cirkevným hodnostárom, pedagógom a náboženským spisovateľom. V Banskej Štiavnici pôsobil od roku 1819 až do smrti. Začínal ako evanjelický kňaz, potom od roku 1834 bol superintendantom banského dištriktu, ale v roku 1842 sa zaoberal myšlienkou založenia Matice Slovenskej. Bol však spoluzakladateľ spolku Tatrin a podporil tiež požiadavky Ľ. Štúra vydávať slovenské noviny. Postavil sa však proti uzákoneniu jeho slovenčiny. Seberínyi bol aj učiteľom na banskoštiavnickom evanjelickom lýceu, kde založil homiletickú spoločnosť, v ktorej sa študenti vzdelávali v rečníctve. Ako pedagóg presadzoval nové pedagogické prístupy v práci učiteľov. V spise De bonis scholale nastrae guodammodo propriis ( 1836 ) opísal význam Banskej Štiavnice a jej evanjelického lýcea. Inicioval peňažnú zbierku na stavbu novej školskej budovy pre lýceum, s ktorej výstavbou sa začalo v roku 1824. jej predná časť bola dokončená v roku 1830. na jej vysviacke predniesol slávnostnú reč Ján Kollár. V roku 1842 založil Szeberinyi v Banskej Štiavnici evanjelickú ľudovú školu pre banícke deti.

Číslo hrobu 500, 501

Porubszky Samuel

( + 27.9.1842 – † 17.4.1896 )

Samuel Porubszky bol banským inžinierom, ktorý riadil mnohé banské prevádzky a závody v štiavnicko – hodrušskom banskom revíri. Pochádzal z Nádaždu zo starej zemianskej rodiny. Stredné školy navštevoval v Levoči a Kežmarku. Potom vyštudoval Banícku a lesnícku akadémiu v Banskej Štiavnici s vynikajúcimi výsledkami. Po ukončení štúdií na akadémii pracoval ako štipendista Hlavného banského úradu v Banskej Štiavnici. V roku 1852 bol zadelený na Bansko- meračský úradu na Vindšachte. V roku 1855 sa už stáva vedúcim závodu v Magurke. V roku 1868 sa vrátil späť, aby prevzal správu Ober – Bieber štôlne a vedenie závodu na Vindšachte. V roku 1871 preberal vedenie závodu štôlne Pacher, neskôr na šachte Zigmund a Ondrej. V roku 1881 bol menovaný za pomocného prednostu Banského úradu na Vindšachte. Dňa 14.12.1893 dostal Porubszky od cisára Františka Jozefa vyznamenanie za vynikajúcu prácu a pracovné úsilie. Zároveň mu bol udelený aj titul banského radcu. Porubszky bol počas pôsobenia v Banskej Štiavnici členom banskoštiavnickej pobočky Uhorskej geologickej spoločnosti a Banskoštiavnickej lekárskej aj prírodovedeckej spoločnosti.

Číslo hrobu 356

Jezsovics Karol

( + 28.1.1834 – † 6.3.1924 )

Karol Jezsovics bol stredoškolským profesorom v Banskej Štiavnici. Narodil sa v Slažanoch ( okr. Nitra ) v rodine evanjelického kňaza. Po skončení banskoštiavnického ev. lýcea pôsobil ao vychovávateľ v rodine Palugyovcov v Demandiciach. V roku 1860 odišiel do Berlína, kde absolvoval prednášky u profesora Doweho. V Gottingene počúval tiež prednášky z fyziky u profesora Webera. V školskom roku 1861 – 1862 odišiel do Halle, odkiaľ sa na pozvanie vrátil do Banskej Štiavnice za profesora matematiky a fyziky na ev. lýceu. Súčasne študoval tieto disciplíny na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Okrem učiteľovania bol do roku 1903 aj riaditeľom lýcea. Ako profesor bol u žiakov veľmi obľúbený. Svoje predmety vyučoval na vysokej úrovni. Dlhšiu dobu bol voleným predsedom municipiálneho výboru mesta Banská Štiavnica, kde pri prejednávaní mestských záležitostí vynikal ostrným a hlbokým úsudkom a logickou kritikou. Jeszovics venoval svoj voľný čas hlavne turistike. Prispieval tiež článkami do zborníka spolku profesorov. Prekladal aj z nemeckého jazyka do maďarského, hlavne diela Tyndalla z oblasti fyziky a tepla.

Číslo hrobu 370

Grillusz Emil

( + 21.5.1857 – † 29.9.1920 )

Emil Grillusz bol banským odborníkom. V rokoch 1875 – 1878 študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Po štúdiách pracoval v rokoch 1878 – 1882 na banských prevádzkach v Banskej Štiavnici a Novej Bani. Potom v rokoch 1882 – 1884 bol pomocným profesorom na Katedre matematiky a fyziky na akadémii. V rokoch 1884 – 1891 pracoval na Ministerstve financií ako odborník pre baníctvo. Potom pôsobil ako banský ministerský radca pre Novú Baňu a Banskú Štiavnicu. V roku 1914 sa stal banským ministerským radcom pre Uhorsko. V roku 1918 odišiel na dôchodok. Žil v Banskej Štiavnici, kde aj zomrel.

Číslo hrobu 296

Fekete Lajos

( + 18.6.1837 – † 29.6.1916 )

Lajos Fekete bol jediným z najvýznamnejších pedagógov a odborníkov lesníckeho odboru Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. Pochádza z Tardy zo Sedmohradska. V rokoch 1867 – 1906 študoval lesníctvo na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Po ukončení akadémie pracoval na Banskom a lesníckom riaditeľstve v Cluji. V roku 1867 sa vrátil do Banskej Štiavnici, kde pôsobil na akadémii ako pomocný profesor u profesora Wágnera. Prednášal rastlinopis, pôdoznalectvo a ochranu lesov. V roku 1873 sa stal mimoriadnym profesorom a viedol Katedru pestovania lesov. O päť rokov neskôr sa stal riadnym profesorom. Ako vedúci katedry sa staral aj o školské lesy Kysihýbli a o botanickú záhradu. V roku 1891 bol menovaný lesným radcom a v roku 1894 bol vymenovaný za hlavného lesného radcu. V rokoch 1897 – 1900 bol riaditeľom akadémie. V roku 1906 odišiel do dôchodku. Už na dôchodku ho menovali ministerským radcom. Zomrel v Banskej Štiavnici. Profesor Fekete bol významným vedeckým odborníkom v odbore lesníctva v Uhorsku. Intenzívne sa venoval botanike, rastlinopisu, zemepisu. Bol autorom vysokoškolských učebníc z rozličných lesníckych disciplín. Publikoval okolo 2000 vedeckých prác.

Číslo hrobu 297

Farbaky Gyula

( + 18.4.1870 – † 26.11.1911 )

Gyula Farbaky bol hutníckym inžinierom a profesorom hutníctva na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, kde v rokoch 1888 – 1891 študoval odbor hutníctvo. V rokoch 1892 – 1894 pôsobil ako pomocný profesor / odborný asistent / na Katedre hutníctva farebných kovov a súčasne ukončil aj štúdium baníctva / 1893 – 1894 /. V rokoch 1895 – 1902 pracoval ako hlavný inžinier v hute v Banskej Štiavnici. Potom v rokoch 1902 – 1905 si rozšíril vzdelanie o štúdium strojníctva na vysokej škole technickej v Charlsttenburgu a po ročnej praxi na Ministerstve financií začal v roku 1905 prednášať hutníctvo na akadémii. Z problematiky hutníctva publikoval početné články v odborných časopisoch a pripravoval monografiu o hutníctve farebných kovov, ktorú však nedokončil. Profesor Farbaky bol členom a zapisovateľom Banskoštiavnickej lekárskej a prírodovedeckej spoločnosti.

Číslo hrobu 187

Liszkay Gustáv

( + 2.8.1843 – † 3.6.1889 )

Gustáv Liszkay bol stredoškolským profesorom v Banskej Štiavnici. V rokoch 1862 – 1866 študoval baníctvo a hutníctvo na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Po ukončení štúdií pracoval v rokoch 1866 – 1871 v železorudných baniach vo Vasko. V roku 1871 sa vrátil pracovať na banské riaditeľstvo v Banskej Štiavnici. V rokoch 1873 – 1884 pôsobil ako učiteľ a neskôr ako riaditeľ baníckej školy v Banskej Štiavnici. Externe prednášal štylistiku na akadémii. Zomrel v Banskej Štiavnici. Liszkay sa zaoberal výskumom a zberom minerálov v okolí Banskej Štiavnice, Magurky a na Spiši. Výsledky svojich výskumov pravidelne publikoval v odbornej tlači. Vo vedeckej práci sa venoval aj ložiskovej geológii. Je tiež autorom učebnice baníctva, ktorá zostala v rukopise.

Číslo hrobu 132, 133, 134

Kerpely Antal

( + 5.2.1837 – † 22.7.1907 )

Antal Kerpely bol hutníckym inžinierom, vynálezcom a profesorom Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. Neskôr bol riaditeľom Ústredného riaditeľstva erárnych železiarní v Uhorsku. V rokoch 1859 – 1862 študoval hutníctvo na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Potom absolvoval študijné cesty po celej Európe a v Nemecku sa zoznámil so Siemensovým postupom výroby železa a besemeráciou. V rokoch 1865 – 1867 projektoval výstavbu železiarní. V roku 1868 ho pozvali prednášať na Banícku a lesnícku akadémiu v Banskej Štiavnici, kde sa stal jednou s najerudovanejších vedeckých osobností a zaslúžil sa o jej pozdvihnutie na európsku úroveň. Na akadémii založil samostatnú Katedru železohutníctva, ktorá bola jeho zásluhou vybavená najmodernejším zariadením. Na novej katedre sa začali vyučovať aj nové predmety, ako bolo projektovanie železiarskych závodov a náuka o palivách, ktoré po vzore akadémie v Banskej Štiavnici zaviedli aj na akadémiách vo Freibergu a Berlíne. Kerpely dbal o spojenie výučby s praxou, takže z katedry odchádzali skutočne erudovaní absolventi. Profesor Kerpely bol vynálezcom zariadenia na predhrievanie vzduchu a spôsobu odstraňovania síry, fosforu a medi zo surového železa. Jeho vynálezy sa uplatnili pri výrobe koľajníc, smaltovaného riadu, železničných vozňov a pri výstavbe visutých lanoviek. Písal tiež vedecké články , učebnice a vedecké monografie a bol aj zostavovateľom železiarskeho slovníka. Z Banskej Štiavnici odišiel potom do Budapešti, kde sa v hodnosti ministerského radcu stal riaditeľom Ústredného riaditeľstva erárnych železiarní. Z pozície tejto funkcie zabezpečoval rozvoj železiarskeho komplexu v Hronci a Podbrezovej, kde sa začala výroba rúr ako prvá v Rakúsko – Uhorsku. Kerpely bol v roku 1875 povýšený do šľachtického stavu.

Číslo hrobu 273

Taschová Aurélia

( + 1886 – † 1944 )

Civilná obeť vojny. Zomrela na na Teplom potoku.

Číslo hrobu 58

Philadelphy Elemír

( + 1896 – † 23.7.1917 )

Príslušník ozbrojených síl vo Veľkej vojne.

Číslo hrobu 581

Ollík Pavol Všudyslav

( + 28.6.1818 – † 8.12.1890 )

Štúrovec P. V. Ollík, rodák z Pukanca, bol významným členom banskoštiavnického slovenského národného života v polovici 19. storočia. Bol predsedom Slovenskej spoločnosti na Evanjelickom lýceu a po prestávke, kedy bol v Pukanci notárom a starostom, sa znova vrátil do Banskej Štiavnice, kde pracoval ako advokát. V testamente odkázal značný majetok Evanjelickej cirkvi v Banskej Štiavnici, Evanjelickému lýceu na štipendijnú základinu, Vyššej dievčenskej škole a rôznym spolkom a organizáciám v Banskej Štiavnici.

Číslo hrobu 173

Dúbravský Anton

( + 1899 – † december 1944 )

Zajatý pri útoku protipartizánskej skupiny Edelweiss proti partizánskemu oddielu Sitno na Počúvadlianskom mlyne dňa 26.11.1944, väznený a zastrelený v masovom hrobe v Turčeku, okr. Martin v januári 1944 ( Archív Múzea SNP v Banskej Bystrici, fond IX, prír. číslo A 58/79, Zoznam zavraždených v okrese Martin).

Číslo hrobu 175

Václaveková Viera

( + 1.6.1926 – † 26.11.1944 )

Obeť útoku protipartizánskej skupiny Edelweiss proti partizánskemu oddielu Sitno na Počúvadlianskom mlyne dňa 26.11.1944.

Masový hrob na Teplom potoku

Asi 25 obetí

Masový hrob asi 25 obetí fašistických represálií po potlačení SNP. Súvislosti, dátum a obete represálie nie sú známe okrem jednej obeti, pani Taschovej.

Kriminálny komisár SS-obersturmfuhrer Walter Gross sa v polovici októbra 1944 stal veliteľom oporného bodu Einsatzkommanda 14 v Banskej Štiavnici a v tejto funkcii zotrval do konca decembra 1944, čiže do svojho odchodu do Berchtesgadenu. Počas jeho pôsobenia vládol v tejto oblasti absolútny teror, namierený predovšetkým proti rasovo prenasledovaným osobám. Zo svojej úradovne smrti, ktorá sa nachádzala v hoteli Grand v Banskej Štiavnici, riadil všetky teroristické akcie. Koncom októbra 1944 príslušníci tohto komanda zavraždili na mieste Teplý Potok v priestore Banskej Štiavnice 22 osôb. Z obetí sa podarilo identifikovať, v rámci exhumácie uskutočnenej po oslobodení, len Oskára Monatha, Zlaticu Taschovú a Izidora Silberta. Obeťami ďalšieho rasového prenasledovania v tom istom mesiaci sa na samote Kysihýbeľ stali dvaja väzni z pracovného tábora vo Vyhniach: Arnošt Oberst a Róbert Neugeboren.