Svetové dedičstvo

Územie zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO zahŕňa v sebe širšie okolie mesta Banská Štiavnica uprostred Štiavnických vrchoch. Ide o naše najväčšie sopečné pohorie so zastúpením hornín všetkých fáz neovulkanizmu (andezity, ryolity, ryodacity, dacity, čadiče, ich tufy a pyroklastiká). Na povrch v hodrušsko-vyhnianskom tektonickom okne vystupuje aj staršie podložie z hornín mladšieho paleozoika a mezozoika.

Oblasť je známa ako „ mekka minerálov” s takmer 150 druhmi. Zlatostriebronosné a iné polymetalické ložiská v revíre Banskej Štiavnice sa ťažili nepretržite už od 11. storočia. V roku 1156 sa územie nazýva zemou baníkov – terra banesium a bohatstvo ložísk striebornej rudy mu v 12. – 13. storočí dali pomenovanie Argentinofodina. Prevažuje povrch rozrezanej planiny a fluviálne rezaný hornatinový a vrchovinový rázsochový reliéf s prechodom  do pedimentovej rezanej pahorkatiny. Vypreparované sopúchy a žilné telesá vystupujú často vo forme brál s kamennými moriami (Vyhne).

Značná časť územia je odlesnená a premenená na oráčinovo-lúčno-sadovo-lesnú krajinu pretvorenú banskou činnosťou – haldy, šachty, pingy, skládky, lomy, jazerá – tajchy. V chránenej krajinnej oblasti sa vyskytuje 29 druhov chránených rastlín a 11 chránených živočíchov.

V regióne sú evidované viaceré archeologické náleziská – historické jadro mestskej pamiatkovej rezervácie, Štiavnické Bane, Glanzenberg, Offenhubel, Terézia šachta, Horná Roveň, Sitno, zrúcanina hradu Sitno – Ilija, národné kultúrne pamiatky a technické pamiatky.

Popis archeologických lokalít v území zapísanom do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva:

MESTSKÁ PAMIATKOVÁ REZERVÁCIA

V historickom jadre mesta sa od roku 1968 realizovali viaceré archeologické výskumy. V rámci výskumov boli zistené nálezy, dokladujúce osídlenie mesta od konca 12. storočia (nepriamo i v 11. storočí), súvisiace s banskou výrobnou činnosťou. Dôkazom sú nálezy baníckeho náradia (nástroje, technická keramika, banské kahance), výrobné objekty (hutnícka pec, banské štôlne sekané ručne t.j. želiezkom a kladivkom a klenuté iba na jednu stranu).

Lokality kde sa realizoval archeologický výskum:

• Komorský dvor – Kammerhofská ul. 2-3
• Ul. A.Kmeťa 20
• Radničné nám. 8
• Námestie sv. Trojice 2
• Radničné nám. 16

Archeologické výskumy prispeli tiež k ohraničeniu najstaršieho urbanizačného jadra sídliskovej aglomerácie – budúceho mesta, zachovávajúceho si do 15. – 16. storočia charakter rozptýlenej zástavby okolo hlavných komunikačných ťahov, ktorý bol podmienený členitým krajinným reliéfom. V súčasnosti sa realizuje archeologický výskum na mieste dominikánskeho kláštorného komplexu v tesnej blízkosti pôvodnej románskej baziliky. Tento výskum je zameraný na genézu výstavby, ktorá nie je jasná vzhľadom na prerušenie pobytu dominikánskeho rádu v Banskej Štiavnici v dôsledku tatárskeho vpádu (1241 – 1242, 1275).

OCHRANNÉ PÁSMO MPR – GLANZENBERG – STARÉ MESTO

Opevnený areál s centrálnou vežovitou stavbou (12. stor.), chrániaci banský revír (žily Špitaler a Bieber), bol na prelome 12. – 13. storočia prebudovaný na rozsiahly hrad. Po zničení hradu v 15. storočí sa na jeho ploche sústreďujú výrobné zariadenia súvisiace s ťažbou rudy na blízkej žile Špitaler.

ŠTIAVNICKÉ BANE – HORNÁ ROVEŇ

• Areál šachty Terézia, stopy technických a sídliskových objektov (15. – 18. storočie).
• Štiavnické Bane – Tanád – povrchové dobývky na žile Terézia – nálezy metalurgickej trosky.
• Štiavnické Bane – Offenhubel – nálezy trosky, dokladujúce skúšobnícke práce priamo na zrudnení.

SITNO – ARCHEOLOGICKÁ LOKALITA

Najväčšie a najvyššie položené hradisko z neskorej doby bronzovej s ťažiskom osídlenia v 8. storočí pred n.l. Toto mocensko-správne a vojensko-hospodárske stredisko súvisí s osídľovaním horských oblastí územia Stredného Slovenska, bohatého na meď. Nálezy: kamenná forma (kadlub) na odlievanie bronzových dlátok, polotovary, troska ako aj depoty bronzových predmetov, tiež v blízkom okolí, dovoľujú predpokladať existenciu metalurgickej dieln. Význam lokality v novej funkcii bol obnovený v polovici 13. stor. vybudovaním hradu na ochranu ciest, vedúcich do banskej oblasti. V 16. storočí plnil hrad úlohu obrany stredoslovenských banských miest pred tureckým nebezpečenstvom.

FORTIFIKAČNÝ SYSTÉM

• Starý zámok – renesančná protiturecká pevnosť z polovice 16. storočia, prebudovaná z pôvodne románskeho farského kostola
• Nový zámok – renesančná protiturecká strážna veža
• Piarska brána – pôvodne renesančná vstupná brána od Štiavnických Baní s výraznou dekoratívnou úpravou

ÚČELOVÉ BUDOVY

• Kammerhof – sídlo banskej komory a hlavného komorsko-grófskeho úradu. Objekt bol súčasťou renesančného opevnenia mesta(zachovaná kruhová bašta) Neskôr sa stal súčasťou Banskej akadémie
• Radnica – vybudovaná vo vidlici dvoch údolí v centre historického jadra, tvorí výraznú dominantu mestskej štruktúry. Jej dnešný architektonický výraz je výslednicou jej slohových premien od 16. storočia až po výraznú prestavbu koncom 18. storočia (interiér, nástenné maľby).
• Banícka klopačka z konca 17. storočia
• Komplex budov Baníckej a lesníckej akadémie – národná kultúrna pamiatka. Komplex pozostáva z 11 objektov, zväčša upravených renesančných palácov, ale aj účelovo postavených školských budov z 19. storočia. Súčasťou komplexu sú aj priľahlé botanické záhrady.

MEŠTIANSKA ARCHITEKTÚRA

Kostra urbanistickej skladby mesta bola založená výstavbou meštianskych domov už v 15. storočí. Nad kostolom sv. Kataríny vznikol pozoruhodný komplex výstavných meštianskych domov, tzv. Waldburgerských palácov, obklopujúcich jediný veľkolepejší priestor krajinného reliéfu. Banská činnosť je čitateľná i na tomto hlavnom námestí, a to vo vyústení štôlní v dnešných pivničných priestoroch priliehajúcich ku skalnému masívu. Ďalšia výrazná zástavba meštianskych domov je obojstranne radená pozdĺž hlavnej komunikačnej tepny, vedúcej od Sv. Antona ku Štiavnickým Baniam. Stiesnenosť geografických pomerov predurčila terasovú zástavbu súbežných ulíc na svahoch údolia. Zástavba svahov prechádza v rozvoľnenú zástavbu baníckeho osídlenia, osadenú v prírodnom prostredí.

VÝTVARNÉ DOTVORENIE INTERIÉRU MESTA A PRVKY MALEJ ARCHITEKTÚRY

Neopakovateľný charakter mesta dotvárajú skulptúry, zachované historické dláždenie mesta (ryolit, drevené schody atď) systémy oporných múrov, úzke susedské uličky ako i ďalšie historické prvky malej architektúry. Najvýznamnejšou sochárskou pamiatkou Banskej Štiavnice je veľkolepý barokový morový stĺp so súsoším sv. Trojice od významného sochára talianskeho pôvodu Dionýza Stanettiho, nachádzajúci sa uprostred Trojičného námestia.

Na rudonosných žilách, priamo na miestach ťažby, popri Banskej Štiavnici vznikli i ďalšie sídelné útvary v obdobných geografických i politicko-hospodárskych podmienkach. Tieto okrem Štiavnických Baní a Hodruše-Hámrov nedosahujú význam a urbanistický razsah Banskej Štiavnice. Napriek tomu sa i v týchto lokalitách zachovalo mnoho významných architektonických a technických pamiatok ako i neporušený charakter historického urbanizmu v kontexte s prírodnou i technickou krajinou (haldy, tajchy, jarky, povrchové dobývky).

Nad obcou Ilija sa zachoval kostolík so vzácnym portálom a bohatým inventárom.

V stredisku významných technických objavov v Štiavnických Baniach sa zachovala časť renesančného opevnenia s pozorovacou hlásnou vežou a barokový komplex kláštora rehole hieronymitárov s kostolom a ďalšie významné kultúrne pamiatky súvisiace s ťažbou, ako sú správne budovy, banská škola, banská nemocnica a iné.

Banská Belá, jedno zo siedmych stredoslovenských banských miest, bola pôvodne administratívnou časťou Banskej Štiavnice. Napriek tomu si zachovala svoj vidiecky charakter, podmienený kopcovitým terénom. Medzi jej najvýznamnejšie kultúrne pamiatky patria neskororománsky farský kostol, kostol Panny Márie Karmelitskej, renesančná budova školy, rokoková kaplnka sv. Jána Nepomuckého a iné.

V hlbokom záreze Vyhnianskej doliny sa nachádza stará banská osada Vyhne. Jej zvláštnosťou je prírodná rezervácia Kamenné more. Vo Vyhniach už v 15. storočí boli založené kúpele, ktorých tradícia sa zachovala dodnes.

V svahovitom teréne sa zachovala rozvoľnená urbanita ďalšej baníckej osady Hodruša-Hámre s významnými pamiatkami pôvodne gotický kostol sv. Mikuláša, neskorogotický kostol Petra a Pavla v areáli cintorína a banícka klopačka zo začiatku 17. storočia.

Obci Svätý Anton dominuje barokový kaštieľ z rokov 1744 – 1751. Napriek neskorším úpravám si kaštieľ zachoval pôvodnú dispozíciu, architektonickú a výtvarnú výzdobu a čiastočne i pôvodné zariadenie interiérov. K areálu kaštieľa, ktorý bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, patrí aj veľká baroková sýpka a kaplnka sv. Jána Nepomuckého s kryptou. Súčasťou komplexu je i barokový park, voľne prechádzajúci do lesných porastov.

V oblasti banskoštiavnického rudného revíru sa nachádza niekoľko typov technických pamiatok. Predovšetkým sú to objekty, ktoré majú bezprostredný súvis s exploatovaním hornín – povrchové dobývky, štôlne, šachty, ťažné veže, haldy.

Ďalším je objekt taviarne ako aj zariadenia, resp. objekty polyfunkčné, ktoré sa uplatnili pri viacerých druhoch priemyslu – akvadukt a systém umelých vodných nádrží, využívaných v baníctve, úpravníctve, hutníctve a pod. Okrem týchto sa v revíre nachádzajú aj priemyselné objekty – tabaková továreň, pôvodná továreň na výrobu oceľových lán, továreň na výrobu obuvi a budova pôvodnej továrne na bielizeň.

Z objektov nevýrobnej sféry sú to predovšetkým budova hlavného komorsko-grófskeho úradu – Kammerhof – s písomne i archeologicky doloženými laboratórnymi zariadeniami na technickú manipuláciu s vyťaženou rudou, budova banského meračstva, baníckej nemocnice, budovy baníckej školy, založenej v roku 1761 – 1762, budovy baníckych, hutníckych a lesníckych škôl z 19. Storočia, signalizačné stavby – banícke klopačky a pod. Pre poznanie banských činností bol vybudovaný skanzen, sprístupnený verejnosti „in situ” na pôvodnej šachte Ondej a štôlne Bartolomej, doplnený zariadeniami zo širšieho okolia.

Spomedzi 30 najvýznamnejších, doposiaľ jestvujúcich vodných nádrží je najstaršia Veľká Vodárenská nádrž (pred rokom 1510). Zo 16. storočia dosiaľ jestvujú 3 vodné nádrže, zo 17. storočia dve, z 18. storočia sa zachovalo 18 vodných nádrží, ktoré predstavujú najvýznamnejšie obdobie výstavby vodných diel hydroenergetického banského systému, dve z 19. storočia a jedna z 20. storočia.

Najvyššie položená nádrž je Ottergrundská v nadmorskej výške 801,2 m n.m. Najdlhšie hrádze má systém Richňavských vodných nádrží – spolu 774,7 m, Veľká vindšachtská – 237,1 m a Dolná Hodrušská a Počúvadlo nad 195 m. Najväčšiu šírku koruny hrádze ma Veľká Richňavská nádrž – 24,7 m. Vodná nádrž Počúvadlo, ktorú tvorí až 5 hrádzí, má najvyššiu hlavnú hrádzu – 29,6 m. Najhlbšou nádržou je Rozgrund z 18. storočia s maximálnou hĺbkou 22,3 m. Táto hrádza svojím sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – najodvážnejšiu stavbu na svete do polovice 19. storočia. Objemom vody sú najväčšie Rozgrund a Veľké Richňavské jazero – 960 000 m3 a Počúvadlo – 745 000 m3.

Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské nádrže majú najdlhší systém vodných jarkov – 24 000 m a 1 714 m vodných štôlní. Zberné jarky na svahu Sitna majú dĺžku 16 km. Tieto zásobujú jednu z najväčších nádrží – Počúvadlo, ktorá má vodnú plochu 12,13 ha.

Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m3, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km.

40 nádrží slúžilo potrebám banskej prevádzky, ostatné sa využívali na pohon nebaníckych zariadení, zásobovanie pitnou vodou a pre rybolovné účely. Historický vodozberný systém do detailu zužitkoval v tomto hosrkom prostredí hydroenergetický potenciál rozvodia dvoch riek – Ipeľ a Hron – a tvoril jednotný a ucelený vodohosporársky celok.

Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami – odvodňovacímibanskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Pri jej razení sa v roku 1873 prvýkrát v Uhorsku použilo strojové vŕtanie na stlačený vzduch a prvý raz odskúšalo elektrické odpaľovanie trhavinových náloží. Dedičná štôlňa odvádza banské vody do rieky Hron ešte aj v súčasnosti.

V rokoch 1825 – 1828 bola vo Svätotrojičnej dedičnej štôlni postavená jedna z prvých železničných dráh v Uhorsku na dopravu banských vozíkov, ťahaných koňmi. Na šachte Ondej bol v rokoch 1841 – 1844 skonštruovaný prvý vodostĺpcový stroj s otáčavým pohybom. V roku 1873 bola v Štiavnických Baniach založená prvá továreň na strojné pletenie a výrobu oceľových lán. Dodnes existuje v Banskej Štiavnici jedna jej časť, pôvodne centrálna stupa, tzv. Šandorka, ktorá tam bola premiestnená v roku 1909. Významnými objektami, ktoré majú súvis s exploatovaním rudných žíl, sú mohutné povrchové dobývky na žile Špitaler (Banská Štiavnica), na Hlvanej žile (Kopanice) a na žile Terézia (Banská Štiavnica).

Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia. Najstaršie šachty Weiden – Banská Štiavnica a Terézia – Banská Štiavnica sú prvýkrát spomínané v roku 1519, resp. 1571.

V Hodruši nad šachtou Mayer, ktorá sa začala hĺbiť v roku 1805, sa dodnes zachovala strojovňa s elektrickým ťažným strojom z roku 1908 a šachtová budova s ťažnou vežou. Nad šachtou Jozef (Štiavnické Bane) s azachovala budova strojovne atmosferických parných čerpacích strojov z I. polovice 18. storočia, jediná na európskom kontinente.

Zaujímavosťou je aj podzemný kameňolom v Kysihýbli na ťažbu sivého a ružového andezitu, využívaný už od 14. storočia.

V Banskej Štiavnici sa nachádza taviareň striebra a olova z I. polovice 17. storočia. V roku 1872 bola modernizovaná a stala sa ústrednou hutou v Uhorsku.

Z polovice 18. Storočia pochádza budova na uskladnenie strelného prachu – Pracháreň (Banská Štiavnica). V areáli šachty Ondrej (Banská Štiavnica), ktorá pochádza z konca 17. Storočia, a štôlne Bartolomej je zriadené Banské múzeum v prírode. Jeho súčasťou je vodostĺpcový ťažný stroj zo šachty Lill v Hodruši z roku 1881, poháňaný vodným tlakom. Je to posledné existujúce zariadenie, skonštruované na princípe Hellových vodostĺpcových čerpacích zariadení z polovice 18. storočia. Cenným exponátom múzea je aj ťažný stroj zo šachty Mária v Banskej Štiavnici, ktorý bol prvým ťažným a čerpacím strojom banskoštiavnickej rudnej oblasti, poháňaný Wattovým parným strojom. V skanzene je okrem spomenutých strojov inštalovaný ešte celý rad vzácnych historických technických zariadení.