Známi Štiavničania

(* 19. 11. 1841 Bzenica – † 16. 02. 1908, Turčiansky Sv. Martin)

Slovenský archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik, etnograf.

Narodil sa ako syn dedinského kováča. Bol najmladší z ôsmich detí. Ako šesťročný začal chodiť do školy v Žarnovickej Hute a neskôr na gymnáziu v Banskej Štiavnici. Už tu sa prejavila jeho životná záľuba – botanika. Na škole vyučovali významní členovia rádu piaristov v nemeckom jazyku. Po skončení šiestej triedy gymnázia prešiel do siedmej triedy tzv. malého seminára v Trnave. Tam ukončil aj ôsmu triedu a teológiu odišiel študovať do Ostrihomu. Po štúdiách pôsobil ako miestny kaplán v Senohrade, neskôr ako farár v Prenčove. Od roku 1906 žil na odpočinku v Martine.

Napriek tomu, že nemal odborné vzdelanie v tomto odbore, bol jeden z prvých slovenských vzdelancov, ktorý sa systematicky venoval archeológii. Jeho súčasníci ho nazývali slovenský Schliemann. Pri svojich výskumoch v Beši vykopal a zachránil kostru mamuta. Okrem archeológie sa venoval aj folkloristike. Už ako študent vydal zbierku vianočných ľudových piesní, počas kňazskej činnosti zapisoval ľudové povesti a rozprávky, skúmal zvyky, obyčaje, zbieral výšivky a čipky, ktoré propagoval doma i v zahraničí. Roku 1873 zorganizoval expozíciu výšiviek z Hontu na svetovej výstave vo Viedni, v roku 1891 prezentoval slovenské čipky na česko-slovenskej jubilejnej výstave a roku 1895 na Národopisnej výstave česko-slovenskej v Prahe. S týmito slovenskými vzácnosťami sa zúčastnil roku 1893 na svetovej výstave ženských prác v Paríži. V roku 1904 bol tiež  na slovanskej výstave v USA. Spoluorganizoval výstavu čipiek v Martine, ktorá sa uskutočnila v roku 1887 a výstavu ľudovej umeleckej výroby v Honte roku 1895. Z jeho iniciatívy bola roku 1910 založená účastinná spoločnosť Lipa v Martine a Výšivkárske družstvo v Skalici. V oblasti geológie, mineralógie, paleontológie spolupracoval s profesormi Baníckej a lesníckej akadémie v Banskej Štiavnici. Našiel viacero nových druhov rastlín, preto podľa neho pomenovali okolo 40 rastlín, najmä ruží a húb. Andrej Kmeť zostavil herbár, ktorý obsahuje 72 tisíc položiek, z toho 39 tisíc vyšších rastlín (okolo 6 tisíc ruží) a 33 tisíc nižších rastlín (25 tisíc húb slizoviek). Sústredil zbierku semien obsahujúcu 1733 vzoriek patriacich k 516 rodom. Herbár je uložený v Slovenskom národnom múzeu. Roku 1892 navrhol založiť Slovenskú učenú spoločnosť so sídlom v Martine a s filiálkami vo všetkých slovenských mestách.

Sám vypracoval návrh jej stanov, ktoré boli prijaté. Tento jeho počin predstavuje historický medzník vo vývine slovenskej národnej vedy. Kde Kmeť účinkoval, tam všade bojoval proti alkoholizmu, založil školskú štepnicu, cirkevnú knižnicu, čitateľský spolok, roľnícku technickú a hospodársku knižnicu, ovocinársky spolok.  Písal popularizačné brožúrky a články nielen do slovenských časopisov a novín,  ako boli napr. Obzor, Katolícke noviny, Národné noviny, Orol, Národný hlásnik, Pútnik svätovojtešský a iné, ale aj do inojazyčných, ako bol Österreichische botanische Zeitschrift, Uhorské noviny, Deutsche botanische Monatschrift  a pod. Mesto Banská Štiavnica,  jej obyvatelia a Slovenské banské múzeum si v roku 2008 pripomenuli 100-té výročie jeho úmrtia.

(* 30.3. 1820, Krupina – † 20.4.1872, Radvaň nad Hronom)

Vlastným menom Andrej Braxatoris, pseudonymy Andrej Braxatoris-Sládkovič, Andrej Sládkovič, Ondřej Krasyslav Sládkovič. Bol evanjelický farár, slovenský básnik, kritik literárnych a dramatických prác, publicista a prekladateľ.

Pochádza z rodiny učiteľa a literáta a vzdelanie získaval v rokoch 1826 – 1830 v Krupine, v rokoch 1830-1831 sa zdokonaľoval v maďarčine v dedinke Perocsény, v rokoch 1831 – 1832 navštevoval piaristické gymnázium v Krupine, v rokoch 1839-1840 pokračoval v štúdiu na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v rokoch 1840-1842 navštevoval Evanjelické lýceum v Bratislave a napokon v rokoch 1843-1844 študoval teológiu na univerzite v Halle. V rokoch 1839-1840 vyučoval v dome Pavla Pischla, kde spoznal Marínu Pischlovú, ku ktorej zahorel veľkou láskou, ktorá však nebola nikdy naplnená. V rokoch 1838-1839 pôsobil ako pomocný učiteľ v Ladzanoch. V roku 1841 sa spolu so Samuelom Jurkovičom pričinil o založenie „slovenského národného divadla” v Sobotišti. V rokoch 1842-1843 pôsobil ako vychovávateľ v Hodruši, po návrate zo štúdií v Halle sa stal vychovávateľom v  rodine Pavla Bezegha v Rybároch. V roku 1847 bol vysvätený za kňaza a ešte v tom roku začal pôsobiť ako evanjelický farár v Hrochoti. S nadšením vítal revolúciu v rokoch 1848-1849. Veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do vedomia národov a že budú určujúce v širších spoločensko-politických a kultúrnych súvislostiach. V roku 1849 bol zaistený a vyšetrovaný. Od roku 1856 až do smrti pôsobil ako farár v Radvani nad Hronom. Zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení v Martine, kde zastával funkciu zapisovateľa, bol tiež zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, ale tiež posudzovateľom literárnych a dramatických prác. Po smrti Karola Kuzmányho sa v roku 1867 stal predsedom Zpěvníkového výboru, ktorého úlohou bolo vydávanie duchovných piesní a náboženských kníh. V roku 1868 vážne ochorel (na vodnatieľku), a z tohto ochorenia sa už nevyliečil.

Prvé básne prezentuje v almanachu Nitra. Vo svojej romantickej poézii spája podnety slovenského folklóru s filozofickou predstavou o ideálnej mravnosti, kráse a dokonalosti človeka. Silným inšpiračným zdrojom boli vlastné zážitky, citový život, osobné konflikty, hľadanie životnej rovnováhy v zložitej situácii v národnom a spoločenskom živote. Vyjadroval sa k rôznym životným otázkam, objavoval i „neobjavenú” krásu v slovenskej prírode, v ľude a jeho kultúre. V jeho básňach sa objavujú národnobuditeľské a národno-obranné prvky. Bol pod silným vplyvom Ľ. Štúra a patril k vedúcim osobnostiam jeho družiny. Stal sa zakladajúcim členom Matice slovenskej a zúčastnil sa tak na revitalizácii slovenského života. Udržiaval kontakty s poprednými predstaviteľmi slovanských národov. Jeho myšlienkovú orientáciu ovplyvnila aj Heglova filozofia. Popri pastoračnej činnosti sa venoval aj náboženskej spisbe. Život, a nie filozofia mu dal podnet k napísaniu jeho najslávnejšej básnickej skladby Marína, ktorá je oslavou konkrétnej lásky k žene, ale aj k národu. Marína a lyricko-epická báseň Detvan sú považované za vrcholy jeho básnického diela. Popri poézii sa venoval prekladaniu z ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin), francúzštiny (Voltaire, Jean Racine), neskôr tiež z nemčiny (Johann Wolfgang Goethe). Písal tiež publicistické články (Národnie školy, Verejná mienka o nás), recenzie (Ján Botto: Báj Maginhradu a i.) a posudky, ktoré mali vysokú teoretickú úroveň. S mestom Banská Štiavnica ho okrem iného spájali spomienky na jeho veľkú avšak nenaplnenú lásku k Márii Pischlovej, múze ktorá dala podnet k vzniku jedinečnej básnickej skladby Marína. Marína je jeho najprekladanejším dielom do cudzieho jazyka (dvakrát do maďarčiny, češtiny, poľštiny, francúzštiny). Na jeho počesť sa od roku 1960 každoročne usporadúva Sládkovičova Radvaň, krajská súťaž v umeleckom prednese.

(* 26. august 1948, Banská Štiavnica)

Slovenská herečka, diplomatka, bývalá poslankyňa NR SR za SDKÚ-DS.

Otec Jozef Vášáry bol stredoškolský profesor slovenskej literatúry a gramatiky,a veľmi dobre známy aj ako ľudový rozprávač “Nácko zo Štiavnice”. Detstvo prežila v Banskej Štiavnici, matka Hermína , učiteľka nemčiny, ako hovorí Magda Vášáryová “sa postarala o to, aby som vyšívala, háčkovala, plietla a nakladala zeleninu.” Jej druhým manželom je Milan Lasica. Majú spolu dve dcéry Hanu a Žofiu. Sestra Magdy Vášáryovej je vynikajúca slovenská herečka Emília Vášáryová.

Magda Vášáryová sa objavila vo filme už ako 15-ročná. O rok neskôr účinkovala vo filme českého režiséra F. Vláčila Markéta Lazarová, ktorý je dnes považovaný za jeden z najlepších historických filmov na svete. Do ukončenia vysokoškolského štúdia účinkovala v niekoľkých filmoch a televíznych inscenáciách.

V rokoch 1966 – 1971 študovala sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1970 pôsobila ako herečka v Divadle na Korze, ktoré bolo v roku 1971 zrušené ako „hniezdo oportunizmu”. Skoro celý súbor z Divadla na Korze prešiel na Novú scénu, kde pôsobila  až do roku 1983 a odohrala asi 25 premiér. V období  rokov 1983-1990 pôsobila v SND.  Popri divadle natočila 50 filmov a hrala asi v 120 televíznych inscenáciách. V rokoch 1990 – 1993 bola, ako prvá Slovenka, menovaná na miesto veľvyslankyne Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v Rakúsku. Bola zakladateľkou a riaditeľkou Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA) 1993 – 2000. V roku 1999 kandidovala na prezidenta Slovenska. V rokoch 2000 – 2005 pôsobila ako veľvyslankyňa Slovenska v Poľsku a od 21. februára 2005 štátna tajomníčka Ministerstva zahraničných vecí SR. V roku 2005 vstúpila do SDKÚ. V roku 2007 sa stala predsedníčkou Združenia žien SDKÚ-DS.  Jej jazykové znalosti sú výnimočné, ovláda nemčinu, angličtinu, ruštinu, francúzštinu, poľštinu, srbčinu, chorvátčinu. Je autorkou knižných spomienkových impresií o Banskej Štiavnici Krátke listy jednému mestu (1988). V roku 1988 dostala titul zaslúžilá umelkyňa.

Magda Vášáryová si svoj život nevie predstaviť bez literatúry, a to hlavne bez literatúry faktu, ktorú číta asi od svojich 25 rokov. Knihy a hudba sú jej veľkou vášňou, v mladosti chodila 16 rokov na klavír a stále obľubuje hru na krídle. Rada sa kochá výhľadom do dolín po vyštveraní sa na akýkoľvek kopec. Veľmi si cení a je vďačná za priateľstvá, ktoré udržiava s jej blízkymi ľuďmi z rôznych životných období.

Tri  životné kréda, ktorých sa pridržiava:
Urob všetko hneď a neodkladaj to na zajtra, môže byť neskoro.
Usmievaj sa na svet, život je krátky.
Ak chceš žiť dlho a zmysluplne, nenariekaj, ale pracuj.

Niektoré z jej filmov:
1964: Senzi mama (Eva)
1965-67: Markéta Lazarová (Markéta Lazarová)
1968: Sladký čas Kalimagdory (Kalimagdora)
1968: Zbehovia a pútnici (Dominika)
1969: Kráľovská poľovačka (Marta za mlada)
1969: Vtáčkovia, siroty a blázni (Marta)
1970: Na kometě (Angelika)
1971: Hry lásky šálivé (slúžka)
1971: Princ Bajaja (Slavěna)
1972: …a pozdravuji vlaštovky (Maruška Kudeříková)
1973: Deň slnovratu (Blanka)
1973: Skrytý prameň (Mária)
1974: Výberové príbuzenstvo [Die Wahlverwandtschaften], r. Siegfried Kühn, NDR (Ottilie)
1976: Koncert pre pozostalých
1977: Rusalka (Rusalka)
1978: Krutá ľúbosť (Kristka)
1978: Pustý dvor (Kristína)
1980: Postřižiny (Marja)
1980: Temné slunce (Kris)
1984: Noc smaragdového měsíce (Slávka)
1985: Tichá radosť (Soňa)
1986: Lev s bílou hřívou (Calma Veselá)
1986: Alžbetin dvor(Celesta Fabici)
1986: Zkrocení zlého muže (Tereza Buriánová)
1987: Južná pošta (Mária Jurkovičová)
1987: Svět nic neví (Jiřina Steinová)
1990: Súkromné životy (Elena)

(* 15.05.1713 Banská Štiavnica – † 11.03.1783 Banská Štiavnica)

Strojmajster, konštruktér, vynálezca.

Bol synom Mateja Kornela Hella, strojmajstra a konštruktéra, staviteľa štiavnických tajchov, a bratom Maximiliána Hella, astronóma svetového významu. Po absolvovaní školy sa učil u otca M.K.Hella o stavbe a údržbe čerpacích a dopravných banských strojov. V roku 1737 navštevoval prednášky Samuela mikovíniho z matematiky, mechaniky a hydrauliky. Už o rok bol pomocníkom svojho otca a od r.1744 strojmajstrom, neskôr hlavným strojmajstrom erárnych baní v Banskej Štiavnici.

Stavaniu konštrukcií čerpacích strojov sa učil u svojho otca. Spolu s ním a vedcom, matematikom, kartografom a staviteľom Samuelom Mikovínim sa zaslúžil v okolí Banskej Štiavnice o vznik obdivuhodného systému vodných nádrží – tajchov, zdroja energie pre banskú a úpravárenskú techniku 2. polovice 18. storočia, ktorá patrila medzi vtedajší vrchol banskej techniky v baníctve. Preslávil sa dômyselnými banskými strojmi a čerpadlami. V polovici 18. storočia bola väčšina slovenských rudných baní zatopená vodou. Vtedajší primitívny spôsob čerpania vody z baní na ich odvodnenie nestačil, navyše vyžadoval veľa ľudí a koní na pohon gápľov.

Ďalekosiahly prínos jeho priekopníckeho diela spočíva najmä v tom, že po prvý raz použil na pohon nový prvok – stlačený vzduch. Jeho myšlienka ožila v 19. storočí v americkej Arizone, kde spodné vody zatopili dve veľké bane. Nasadili tam svoje čerpadlá, ktoré za pol roka bane vysušili. V Pennsylvánii ich zase s úspechom použili na čerpanie ropy z veľkej hĺbky. Ich princíp sa používa aj v súčasnosti na ropných poliach, kde sa však už nepracuje so stlačeným vzduchom, ale so stlačeným zemným plynom. Za Hellových čias tento systém nazývali LUFT-Maschine, ale v polovici 19. storočia mu dali v Spojených štátoch názov Air Lift alebo Air Gas. Nik ho však už nespájal s Hellovým menom.

Skonštruoval aj zariadenie na čistenie vzduchu v baniach a na vháňanie čerstvého vzduchu do podzemných hĺbok. Všetky tieto revolučné zmeny podstatne zlepšili pracovné i sociálne pomery baníkov, a prirodzene, prejavili sa aj vo výnosoch baní. Ako vrchný strojmajster spolu s profesorom Samuelom Mikovínim dovŕšili mechanizáciu banských pohonov a prenikavo sa zaslúžili o rozvoj štiavnického baníctva.

Popri významnejších projektoch navrhol a realizoval rad menších konštrukčných zlepšení. Svoje vedomosti uplatňoval aj v iných revíroch monarchie. Podstatne prispel k rozvoju banskoštiavnického baníctva v 18. storočí. Jeho vodostĺpcový a vzdušný čerpací stroj boli vyvrcholením feudálnej banskej techniky na úseku čerpacích zariadení a postavili slovenské baníctvo na čelo svetového technického rozvoja. Vodostĺpcový čerpací stroj bol najdokonalejším čerpacím strojom svojej doby. Rozšíril sa aj do ďalších krajín a s malými úpravami, napr. V Banskej Štiavnici, sa udržal až do polovice 20. storočia. Princíp vzdušného čerpacieho stroja sa dodnes využíva pri čerpaní nafty.

Vynálezy, prvenstvá:

• 1736 predložil návrh na svoj prvý vynález – vahadlový čerpací stroj
• 1738 postavil drevený vahadlový čerpací stroj, ktorý za minútu odčerpal takmer 200 litrov vody do výšky 80 metrov. Tieto stroje sa stavali vždy dva nad sebou, aby voda odtekajúca z prvého poháňala druhý stroj na princípe pôsobenia hmotnosti vody na cyklické zdvíhanie čerpacieho dvojtyčia. Tieto dômyselné čerpacie stroje, dovtedy vo svete neznáme, spoľahlivo pracovali štyri roky v štiavnickej bani Sieglisberg a odčerpávali banské vody až z hĺbky 162 metrov.
• 1744 predložil návrh na postavenie vodostĺpcového čerpacieho stroja
• 1749 postavil prvý vodostĺpcový čerpací stroj v šachte Leopold. Nové stroje sa plne osvedčili, boli veľmi výkonné a mali dlhú životnosť (v jednej bani pracovali vyše 60 rokov). Roku 1770 bolo v prevádzke už osem Hellových strojov, ktorými sa zapísal do dejín svetovej techniky.
• 1753 dokončil v šachte Amália stavbu svojho ďalšieho vynálezu, vzdušného čerpacieho stroja
• 1758 postavil pri šachte Königsegg ohňový čerpací stroj vlastnej konštrukcie
• V 2. pol. 18. storočia vzniklo už len niekoľko dôležitých vodných nádrží (Počúvadlo, Klinger a Halčianska vodná nádrž), ktoré postavil spolu s Jánom Lillom (1751 – 1817) a ďalšími staviteľmi.

Banský čerpací stroj J. K. Hella v diele Ch. T. Deliusa. Zdroj: www.slovakiana.sk